Z Novej Bane si odniesol do Francúzska vzorku „medenej" vody...

                                                                        Richard Kafka, Žiar nad Hronom

                                                                        Marian Pavúk, Hliník nad Hronom

Náš región, očaril  v roku 1728 francúzkeho  filozofa MONTESQUIEU - celým menom Charles-Louis de Secondat, alebo Baron de La Brède et de Montesquieu /1689-1775/, spolutvorcu idey deľby moci v štáte na zákonodarnú, výkonnú a súdnu,očaril ho najmä vyvinutým baníctvom

Montesquieu

Musí nám byť vzácne ak natrafíme na svetovo uznávaného vedca, znalca politických a spoločenských pomerov, ktorého náš región zaujal a tento zanechal potom po sebe výroky, ktoré dávali svetu signály o ľuďoch žijúcich napríklad vo Vyhniach, Kremnici, Banskej Štiavnici alebo v Novej Bani. Samozrejme, že takýto človek musel byť veľmi dobre materiálne  zabezpečený a Montesquieu takýmto bezosporu bol. Narodil sa do bohatej šľachtickej rodiny a vyštudoval najprestížnejšie francúzske školy. Po strýkovi zdedil šľachtický titul a stal sa členom parlamentu v Bordeaaux.

    .V Montesquienovi však víťazilo presvedčenie, že musí zistiť, ako  funguje spoločenský systém v iných kútoch Európy. V roku 1725 opustil parlament a svoj majetok ešte zvýšil. Keď ho o tri roky neskôr zvolili za člena Francúzskej akadémie, nedržalo ho doma už nič.

    Cez fiktívne listy cudzinca z Francúzska opísal absurdity absolutistického zriadenia. A tak išiel do Anglicka, ktoré považoval za politicky najvyspelejšie, lebo už v tom čase  malo oddelenú zákonodarnú a výkonnú moc. Na ceste po Európe nevynechal ani Taliansko, Holandsko či Rakúsko.

Hoci Uhorsko malo vtedy povesť zaostalejšej časti Európy, Mostesquieu sa mu nevyhol. Filozof z Bordeaux prišiel do Uhorska skúmať miestnu politiku.

Keď zavítal do vtedajšieho Prešporku a dnešnej Bratislavy, písal sa rok 1728, nebolo to len preto, že v 18. storočí to patrilo k protokolu pri návšteve Viedne, ale ako napísal v jednom zo svojich listov : „Chcem navštíviť Uhorsko, lebo kedysi všetky štáty boli také, ako je ono teraz, a ja chcem poznať mravy našich otcov,“

 Možné je aj to, že francúzsky osvietenec prišiel na pozvanie svojho slovenského súčasníka. Mateja Bella, ktorý bol od neho starší len o päť rokov.

Teraz niekoľko dojmov z našej krajiny, ako ich popísal francúzsky filozof:
-„Bol som 12 dní v Prešporku,“ napísal Montesquieu v jednom zo svojich listov. Zaujali ma dve veci - rokovanie Uhorského snemu a miestne víno.

 - Jeden deň si pozrel  zasadnutie snemu, na druhý deň pil víno s belehradským biskupom Nádašdym. „Ustavične ma nútil pripíjať na zdravie, až sme sa spolu opili,“ napísal Montesquieu v liste. Nádašdy ho toľko pozýval do Belehradu na svoje kone, ktoré ho nebudú stáť „ani denár“, až to mladý filozof nevydržal. „Vaša reverencia tak veľmi pije, že ma urobí nešťastným hneď prvý deň,“ odvetil biskupovi a odišiel do Kremnice.

- Keď potom z Prešporku utiekol pred Nádašdym do Kremnice, namieril si to na miesta, ktoré územie Slovenska preslávili najviac. Do baní. Počas takmer mesiac dlhého pobytu v Uhorsku Montesquieu videl niekoľko baníckych  miest vrátane Banskej Štiavnice. Nakoniec tu vznikla  o 35 rokov neskôr vznikla prvá banská vysoká škola v Európe. Je veľmi pravdepodobné, že navštívil aj kúpele pri Banskej Štiavnici. „Voda z týchto studni má takú vlastnosť, že ak do nej vložíme železo, po určitom čase vytiahneme meď,“ opísal návštevu v Novej Bani. Keď opúšťal Slovensko, niesol si so sebou aj trochu „medenej“ vody z Novej Bane. Čo vzal, vrátil stonásobne. V demokratickej ústave, ktorú dnes používame.

Teraz niekoľko slov o možno  najdôležitejšej etape jeho života :

O tri roky neskôr sa Montesquieu vrátil do Francúzska a začal mu zlyhávať zrak. A tak sa a možno preto pustil do svojho najdôležitejšieho diela, Ducha zákonov. Vyšlo ešte pred jeho smrťou v roku 1755, netrvalo však dlho a Vatikán ho zaradil na index.

V spisoch Duch zákonov a Perzské listy Montesquieu zdôvodňoval, že panovník musí úplne rešpektovať zákony schválené parlamentom a činnosť sudcov musí byť celkom nezávislá. V opačnom prípade panuje nesloboda.

Jeho vplyv sa nezmenšil ba práve naopak len  po sto rokoch  po Montesquieuovom narodení začala fungovať federálna vláda amerických štátov podlá ústavy inšpirovanej Duchom zákonov. Za najslobodnejšie zriadenie kniha označuje také, kde sú výkonná, zákonodarná a súdna moc prísne oddelené.

Montesquieu sa tak stal otcom teórie o deľbe moci v štáte a americká ústava vzorom pre desiatky ústav po nej. Medzi ne sa v roku 1920 zaradila aj československá ústava a po nej v roku 1992 aj naša slovenská.

Rudniansky vodopád

Rudnianský vodopád




Tento článok pripravil pre tento blog o Novej Bani a okolí  Ján Kováčik

  K pomerne málo známym prírodným zaujímavostiam regiónu Stredného Pohronia patrí Rudniansky vodopád. Je jediným chráneným vodopádom v Štiavnických vrchoch. Jeho výška je asi 4 m a vznikol pri tektonickom zlome. Tvorí ho viacero prúdov, obtekajúcich skalu, ktoré v zime vytvárajú nádhernú cencúľovú výzdobu. V roku 1995 bol vyhlásený za prírodnú pamiatku. Nachádza sa na hornom toku Rudnianskeho potoka. Je dostupný po neoficiálnej asfaltovej ceste z Rudna nad Hronom Rudnianskou dolinou do Uhlísk, asi 5 km nad obcou. Síce sa nachádza hneď pri ceste, ale je ukrytý za zákrutou, preto je ho pomerne ťažké nájsť.

Krása Rudnianského vodopádu sa mení podľa ročného obdobia

Prírodná rezervácia KLÍČA pri Hronskom Beňadiku jedno z veľmi významných zachovalých chránených území na Slovensku

Poniklec veľkokvetý

   Prírodná rezervácia Klíča sa nachádza v katastrálnom území obce Hronský Beňadik a zaberá južné svahy kóty Klíča /430 metrov nad morom/, je to vlastne úbočie na pravej strane starej cesty z Novej Bane do Hronského Beňadika, začína sa pri dnes už moderne vybudovanej križovatke a zaberá rozlohu 5,70 hektárov. Za prírodnú rezerváciu bola táto oblasť vyhlásená v roku 1973.
   Patrí k územiam, ktoré poskytujú ochranu teplomilným spoločenstvám rastlín a živočíchov, vlastne tvoria severnú hranicu rozšírenia unikátnych rastlín a živočíchov. Vegetačný kryt tvoria z dvoch tretín lesy a jedna tretina pripadá na lesostepy. Lesné jedince tvoria duby /zimný, cérový/, hrab a lipa malolistá, ďalej je to javor, hloch, vtáčí zob a svíb krvavý.
   Najvzácnejšie sú však kvetné druhy  medzi ktoré patria kavyľ /Ivanov, tenkolistý/,, ale najmä poniklec veľkokvetý, zimozeleň menšia, zvonček veľkoklasý, a nátržník skalný.
  Bohatý je aj výskyt fauny uvádza sa výskyt 37 druhov chrobákov, 26 druhov motýľov, rôznych vtákov tu bolo zaznamenaných 26 druhov.Z plazov si našu pozornosť zaslúži výskyt jašterice zelenej, slepúcha lámavého, a užovky stromovej.
   Najväčším nebezpečím pre túto prírodnú rezerváciu /ako som už uviedol slovenského významu/ je jej zarastanie nepôvodnými drevinami.

Ešte raz Poniklec veľkokvetý

Dievčia skala pri Orovnici

Dievčia skala

Nad starou štátnou cestou medzi Novou Baňou a Orovnicou sa vypína bralo-sopečný útvar akási kamenná homola. Nejedná sa o nejaký  geologický super unikát v sopečnom pohorí, no poloha, ktorá tomuto útvaru zabezpečuje dobrú viditeľnosť zo starej ale aj novej štvorprúdovej cesty medzi Novou Baňou a Orovnicou vzbudzuje záujem a tak si zaslúži našu pozornosť.

V troch štvrtinách tejto skaly je kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Skala sa nazýva Dievča skala a existuje niekoľko povestí o tom, ako tento názov vznikol. Keby sme chceli názov hodnotiť racionálne, asi by sme prišli k záveru, že dve základné povesti majú rovnaký princíp – dievča bolo prinútené skočiť zo skaly pre niekoho, na kom mu mimoriadne záležalo. V jednom prípade bolo treba skokom z vrcholu skaly zachrániť svojho milého a v druhom prípade svojho brata.

V každom prípade sa skok podaril a dievča aj jej brat, alebo milý sa zachránili. Pravdepodobne preto že  malo široké a bohaté sukne, ktoré pri nosení krojov neboli ničím výnimočným vytvoril sa padákový efekt. Úspešným skokom sa zachránila  aj osoba, na ktorej jej záležalo. Samozrejme, že racionalizovať povesti je veľmi ťažké, a tak v jednom prípade zachránila sestra svojho brata z vojska, ktoré ho odviedlo do boja a v ďalšej povesti zachránila milá svojho milého tak isto pred odvedením do vojny.

Nech je však povesť akákoľvek, Dievča skala je tu a veľmi dobre zapadá do scenérie rieky Hron.

Nová Baňa s viac ako 500 ročnou tradíciou výroby skla

Možno sa vám bude zdať titulok článku prehnaný, ale v okolí Novej Bane sa skutočne začala písať história slovenského sklárstva. Spomeňme len pravdepodobne najstaršiu skláreň na Slovensku. Dokument z roku 1550 hovorí o majiteľovi sklárne v Sklených Tepliciach, ktorý ponúkajúc svoj majetok na predaj, píše: „Na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu.“ Z tohto zápisu sa dá usudzovať, že skláreň tu bola už okolo roku 1330 a jej existencia musela byť podmienená potrebami bohatých miest, ale najmä rozvinutej banskej činnosti. O zániku sklárne ani o jej činnosti sa veľa nevie, ale spomínajú ju aj niektorí zahraniční cestovatelia.

O existencii inej sklárne v našom regióne je však aj písomný záznam. Podľa listiny Turčianskeho konventu z júla 1360 ju založil Peter Glaser v obci Sklené pri Kremnici. Podľa zakladateľa sklárne sa aj obec volala Glaserhau.

Takto videl sklársku technológiu Georgius Agricola, ktorý o návšteve našich krajín vydal v roku 1555 dielo " Dvanásť kníh o baníctve a hutvíctve a takto si môžeme predstaviť aj prácu v našich sklárňach

 Založenie tretej sklárne na Slovensku súvisí podľa historika Alexandra Zrebeného s intezifikáciou banskej činnosti. Štiavnická banská komora v súvislosti so vzrastom baníckej činnosti potrebovala zvýšené množstvá chemického skla, a tak banský erár podpísal 4. júna 1630 zmluvou so sliezskym sklárskym majstrom Michalom Ulmbom o vybudovaní sklárne pri Novej Bani v lokalite, ktorá sa dnes volá Stará Huta. Táto oblasť bola veľmi bohatá na lesy, čo bolo podmienkou na sklársku výrobu. Skláreň bola veľmi úspešná, kvalita jej skla bola najlepšia v širokom okolí. Tabuľové sklo z tejto sklárne sa predávalo v Budapešti, Viedni a Sedmohradsku. Lesov však postupne ubúdalo, navyše bola pri  Žarnovici vybudovaná strieborná huta, ktorá rovnako spotrebovávala drevo, a tak Banská komora v roku 1760 rozhodla, že skláreň zruší. Presťahovala ju do Sihly pri Brezne, do oblasti bohatej na lesy. Tu sa potom začala slávna história malohontských sklární.

Už v roku 1793 zaznamenávame prvé písomné zmienky o sklární v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Skláreň bola majetkom banskobystrického biskupstva – panstvo Sväžý Kríž nad Hronom. Vyrábala tabuľové a úžitkové duté sklo. Pracovalo tu a žilo 63 dospelých a 19 mladistvých osôb. V roku 1822 táto skláreň zhorela a nová bola vybudovaná v doline. Spomenuté sklárne si vyrábali všetky suroviny potrebné na produkciu. Ťažili a drvili kremeň, z popola vyrábali tavidlo a salajku. O sklárňach vypovedá bohatý sumár informácií. Rovnako aj o tom, kto si skláreň od biskupstva prenajímal, kto v nej akú prácu vykonával a aký bol sortiment výrobkov. Skláreň vyrábala aj brúsené sklo. Zanikla pred rokom 1886. V tomto roku bol vo verejnej dražbe celý jej inventár rozpredaný. Je to jedna z mála sklární, o ktorej existujú historické dokumenty v slovenskom jazyku.

Liekovka pre lekáreň vo SV. Kríži nad Hronom /podľa experta J. Žiláka/ liekovka bola vyrobená v Rudne nad Hronom, má maďarský nápis Lekáreň u zlatého leva Hronský sv. Kríž

V roku 1872 vznikla skláreň na výrobu dutého skla v Rudne nad Hronom. Vyrábali sa tu všetky druhy dutého skla. Teda sklo krištáľové, brúsené, lepené, krčmárske sklo, lampy, rôzne druhy úžitkového skla, ale aj rôzne ťažidlá a lekárske sklo. Skláreň mala skutočne veľmi široký sortiment. Zaujímavosťou je, že mala vybudovanú aj malú vodnú elektráreň, hlavne na osvetlenie výrobných priestorov a bytu majiteľa. Skláreň pracovala do roku 1922, keď zanikla, možno ako následok úmrtia majiteľa, 42-ročného Vincenta Ružičku.

Pohľad na skláreň na Rudne nad Hronom

Môžeme spomenúť aj sklárne, ktoré vznikli v širšom okolí, ako skláreň v Čaradiciach (1805), Obyckej Hute (1711), Kľačanoch (1903). Tieto nenadobudli väčší význam a chýba aj ich podrobnejší historický výskum.

Sklárska výroba však  regióne Novej Bane nezanikla. Ján Gopfert získal dedičský podiel od majiteľky sklárne v Rudne nad Hronom, vdovy Ružičkovej, a rozhodol sa tieto financie investovať do vybudovania novej sklárne v Novej Bani. V roku 1907 začal s výstavbou a už 20. mája 1908 skláreň pracovala. Vyrábala úžitkové sklo, brúsené, lisované, obalové a lekárnické sklo. Na začiatku tu pracovalo 57 sklárskych majstrov, fúkačov a brusičov. Išlo o ručnú a namáhavú prácu. Skláreň prechádzala ťažkým obdobiami svetových vojen a hospodárskych kríz, ktoré ju na kratšie obdobia vyraďovali z prevádzky. Okolo roku 1920 zamestnávala 157 robotníkov. V tomto období vybudovali aj 10 bytov pre robotníkov sklárne. Bolo to neskutočne ťažké obdobie, keď sa obdobia krízy striedali s obdobiami akej takej prosperity. Navyše v tomto období sa konali dve svetové vojny, ktoré vývoj veľmi nepriaznivo ovplyvnili. Len pre zaujímavosť by som si dovolil uviesť aj takú záchrannú akciu na obnovenie činnosti sklárne, keď tu bolo v roku 1937 založené družstvo „Tabuľa“, ktoré bolo súčasťou družstva v Kokave nad Rimavicou, kde sa to stalo márnou snahou o obnovenie sklárstva.

Pohľad na skláreň v roku 1921

V roku 1948 bola skláreň znárodnená a roku 1950 sa začalo spracovávanie čadiča z miestnych zdrojov. Typicky sklárska výroba tu pretrvala do roku 1954 a to je tých viac ako 500 rokov / od začiatku výroby v Starej Hute v roku 1630/.  Výrobu z taveného čadiča zvládli novobanskí sklári do roku 1951 a už o rok začali vyrábať produkty z taveného čadiča odlievaním a lisovaním čadičového prášku a jeho následným spekaním tzv. spekaný čadič. V roku 1954 sa začala výroba výrobkov z čadičového vlákna. Transformáciou výroby novobanskej sklárne sa skončila typická sklárska výroba v našom regióne. Jej priamym pokračovaním je Izomat v Novej Bani. 

Pohľad na  sklársku halu, v ktorej sa začali odlievať čadičové výrobky

Slovenský čínsky múr sa začína alebo končí pri Orovnici

Je to vlastne dobrý námet pre dlhšie trvajúci výlet po „slovenskom čínskom múre“ od Orovnici až po Dunaj.

Historici diskutujú o rôznych teóriách, prečo vlastne vznikol val tiahnúci sa od Dunaja pozdĺž západného brehu rieky Hron a Ipeľ až k Sitnu. Pritom je zaujímavé, že val je najlepšie viditeľný v lesoch. Mimo lesov bol val obyčajne rozrušený intenzívnou poľnohospodárskou činnosťou. Jedným z miest, kde je dobre viditeľný v lesoch, je Orovnica, kde túto lokalitu nazývajú turecké valy.

Vráťme sa však k teóriám, prečo tento val vznikol – jedna hovorí, že je to hraničný val z doby bronzovej, ďalšia, že ide o pevnostný systém Keltov, Dákov alebo Rimanov. Tiež existuje názor, že sú to pozostatky avarských Hrinkov zo 7. – 8. storočia alebo opevnené hranice Veľkej Moravy, ale nechýba ani teória o tom, že ide o hranice uhorského a poľského štátu. Teórii je dosť, no skutočnosťou je, a v tom sa vedci zhodujú, že na vybudovanie takéhoto rozsiahleho diela sa musel zúčastniť

Situačný plán tureckých valov pri Orovnici

veľký počet pracovníkov pri veľmi dobrej organizácii práce. Hoci sa archeológovia venujú skúmaniu valu niekoľko desiatok rokov, k uspokojivému výsledku ešte nedospeli.

Prieskumy ukázali, že samotný val zrejme v miestach, kde je minimálne poškodený, je zložený z ílovitej zeminy, na spodku 13 až 15 metrov široký a jeho výška mohla byť tri až štyri metre. Obranná účinnosť valu bola zvýšená drevenými hradbami z dubového dreva tak, že sa výška valu zvýšila na 5 – 6 metrov. Ďalej boli okolo valu vykopané priekopy, ktoré mali hĺbku do dvoch metrov , čím sa efektívna výška valu zvyšovala.

Pri archeologických vykopávkach  boli v reze valu nájdené aj rôzne praveké nálezy ako úlomky keramiky, kremencové odštepky, zlomky plochých nástrojov – motýk, sekier, a pod. Pri výskume a prekopaní valu sa zistilo, že tento je vytvorený z červenej vypálenej hliny – tehloviny, a preto sa nazýva aj spečený val.

Zaujímavosťou je, že tento val voľne nadväzuje na podobné valy v Maďarsku, v bývalej Juhoslávii a v Rumunsku, a tak sa najnovšie predpokladá, že tento systém slúžil v 4. storočí nášho letopočtu na zabránenie vstupu jazdeckých nomádskych kmeňov, najmä Húnov na chránené územia. Podľa týchto predpokladov sa spojili a valy vybudovali Rimania v spojení so stredoeurópskymi kmeňmi Sarmatov a Kvádov.

Asi by to stálo za to prejsť ho celý, bola by to zaujímavá turistická atrakcia.

Takto vyzerá val pri Žemberovciach v Levickom okrese

Od Partizánskej chaty na Vtáčnik

Pohľad na Kláštorsku skalu

 Zo samotného Žiaru nad Hronom je na Vtáčnik niekoľko turistických ciest. Môže sa ísť zo žarnovickej strany, alebo dlhšou, ale pohodlnejšou cestou z Prochota , ale tieto cesty sú veľmi dobre vyznačené v turistických sprievodcoch. Pri väčšine ciest sa dostávame k Partizánskej chate a od tejto je to asi 50 minút značkovaným chodníkom  na vrchol. 

  Prečítajme si niečo viac o tomto magickom pohorí

  Pohorie Vtáčnik je 30 kilometrov dlhé.

   Pohorie Vtáčnik predstavuje mohutnú hradbu medzi žiarskou a hornonitrianskou kotlinou a vlastne uzatvára žiarsku kotlinu. Je to pohorie strednohorského charakteru s najvyšším vrchom rovnakého mena Vtáčnik, ktorý má nadmorskú výšku 1346 metrov. Spomínaná hradba  pohoria Vtáčnik vytvára masív, ktorý je skoro 30 kilometrov dlhý a 8 až 18 kilometrov široký bez jediného priechodného priesmyku, v strede s impozantným vrcholom, ktorý patrí medzi najlepšie výhliadkové vrcholy na Slovensku. Z vrcholu sú vynikajúce výhľady na Hornú Nitru a Stredné Pohronie samozrejme so Žiarom nad Hronom. Vlastne vrchol Vtáčnika tvorí akási rovina s prudkými skalnými zrázmi smerom na hornonitriansku stranu. V roku 1966 bolo zriadené Chránené územie Národná prírodná rezervácia VTÁČNIK rozhodnutím Komisie SNR pre školstvo a kultúru. Územie sa nachádza v katastrálnom území obcí Kľak a Lehota pod Vtáčnikom v celkovej výmere 245,62 ha, z toho na území bývalého okresu Žiar nad Hronom 159,93 ha.

Vodopád na Pokutskom potoku

 Vrcholová kniha.

V strede vrcholovej rovinky je umiestnený kríž a samozrejme aj vrcholová kniha. Dovolil by som si upozorniť na vrcholovú knihu aj vo všeobecnej rovine, na mnohých slovenských kopcoch sú umiestnené vo vodotesnej nádobe knihy alebo zošity do ktorých sa zapisujú turisti ktorí na vrchol vystúpili. V prípade tatranských vrcholov sa tam má zaznamenať aj trasa, ktorou sa budú turisti vracať, ďalej sa tam zapisujú dojmy z výstupu a podobne. Je to vynikajúce čitateľské osvieženie, najmä ak je kniha staršia a môžete tam nájsť aj svoje predchádzajúce návštevy daného miesta. Samozrejme, že sa nájdu aj „turisti“, ktorí majú úmysel knihu poškodiť a preto je na vrchole ukrytá a treba ju pohľadať.

Jasoň chochlačkový

 Skalné mesto na Kláštornej skale.

   Celý masív Vtáčnika je sopečného pôvodu a preto sa tu dajú nájsť najrôznejšie skalné útvary, možno  tieto útvary najlepšie charakterizuje takzvané Skalné mesto na Kláštornej skale lokalita v nadmorskej výške 1279 metrov je vzdialená len poldruha kilometra od vrcholu. Tvorí ju skupina skalných pilierov nad okolitým terénom, ktoré vznikli niekoľko miliónov rokov trvajúcou činnosťou vody, slnka a vetra, pôsobením ktorých sa menej odolné časti oddelili a vytvorili suťové polia a odolnejšie pretrvali a vytvorili spomínané piliere.

Skalné mesto

  Rozprávkový bukový prales.

 Pre samotné pohorie Vtáčnika je však typickejšia bohatosť živej prírody, predovšetkým sú to stromy a menovite buky, ktoré sa som síce dostali, ale nedokázali pre nadmorskú výšku vyrásť a vytvorili prales bizarných rozprávkových tvarov. Buky, ktoré sú v tomto lese majú okolo 180 rokov a výšku len od 3 do 7 metrov. Ich tvary sú fascinujúce najmä v zimnom období, keď sa na nich vytvorí námraza a napadne na ne snehová prikrývka. Celá oblasť je od roku 1966 Národnou prírodnou rezerváciou a len zoológovia tu napočítali viac ako 5500 živočíšnych druhov. Je to skutočné „eldorádo“ vtákov, ktorých tu hniezdi viac ako 130 druhov, ale pohorie je bohaté aj na vysokú zver. Stretnúť sa dajú aj muflóny, divé mačky, rysy, je to jednoducho „ bohatstvo druhov“.

Bukový prales v zime