Rudniansky vodopád

Rudnianský vodopád




Tento článok pripravil pre tento blog o Novej Bani a okolí  Ján Kováčik

  K pomerne málo známym prírodným zaujímavostiam regiónu Stredného Pohronia patrí Rudniansky vodopád. Je jediným chráneným vodopádom v Štiavnických vrchoch. Jeho výška je asi 4 m a vznikol pri tektonickom zlome. Tvorí ho viacero prúdov, obtekajúcich skalu, ktoré v zime vytvárajú nádhernú cencúľovú výzdobu. V roku 1995 bol vyhlásený za prírodnú pamiatku. Nachádza sa na hornom toku Rudnianskeho potoka. Je dostupný po neoficiálnej asfaltovej ceste z Rudna nad Hronom Rudnianskou dolinou do Uhlísk, asi 5 km nad obcou. Síce sa nachádza hneď pri ceste, ale je ukrytý za zákrutou, preto je ho pomerne ťažké nájsť.

Krása Rudnianského vodopádu sa mení podľa ročného obdobia

Prírodná rezervácia KLÍČA pri Hronskom Beňadiku jedno z veľmi významných zachovalých chránených území na Slovensku

Poniklec veľkokvetý

   Prírodná rezervácia Klíča sa nachádza v katastrálnom území obce Hronský Beňadik a zaberá južné svahy kóty Klíča /430 metrov nad morom/, je to vlastne úbočie na pravej strane starej cesty z Novej Bane do Hronského Beňadika, začína sa pri dnes už moderne vybudovanej križovatke a zaberá rozlohu 5,70 hektárov. Za prírodnú rezerváciu bola táto oblasť vyhlásená v roku 1973.
   Patrí k územiam, ktoré poskytujú ochranu teplomilným spoločenstvám rastlín a živočíchov, vlastne tvoria severnú hranicu rozšírenia unikátnych rastlín a živočíchov. Vegetačný kryt tvoria z dvoch tretín lesy a jedna tretina pripadá na lesostepy. Lesné jedince tvoria duby /zimný, cérový/, hrab a lipa malolistá, ďalej je to javor, hloch, vtáčí zob a svíb krvavý.
   Najvzácnejšie sú však kvetné druhy  medzi ktoré patria kavyľ /Ivanov, tenkolistý/,, ale najmä poniklec veľkokvetý, zimozeleň menšia, zvonček veľkoklasý, a nátržník skalný.
  Bohatý je aj výskyt fauny uvádza sa výskyt 37 druhov chrobákov, 26 druhov motýľov, rôznych vtákov tu bolo zaznamenaných 26 druhov.Z plazov si našu pozornosť zaslúži výskyt jašterice zelenej, slepúcha lámavého, a užovky stromovej.
   Najväčším nebezpečím pre túto prírodnú rezerváciu /ako som už uviedol slovenského významu/ je jej zarastanie nepôvodnými drevinami.

Ešte raz Poniklec veľkokvetý

Dievčia skala pri Orovnici

Dievčia skala

Nad starou štátnou cestou medzi Novou Baňou a Orovnicou sa vypína bralo-sopečný útvar akási kamenná homola. Nejedná sa o nejaký  geologický super unikát v sopečnom pohorí, no poloha, ktorá tomuto útvaru zabezpečuje dobrú viditeľnosť zo starej ale aj novej štvorprúdovej cesty medzi Novou Baňou a Orovnicou vzbudzuje záujem a tak si zaslúži našu pozornosť.

V troch štvrtinách tejto skaly je kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Skala sa nazýva Dievča skala a existuje niekoľko povestí o tom, ako tento názov vznikol. Keby sme chceli názov hodnotiť racionálne, asi by sme prišli k záveru, že dve základné povesti majú rovnaký princíp – dievča bolo prinútené skočiť zo skaly pre niekoho, na kom mu mimoriadne záležalo. V jednom prípade bolo treba skokom z vrcholu skaly zachrániť svojho milého a v druhom prípade svojho brata.

V každom prípade sa skok podaril a dievča aj jej brat, alebo milý sa zachránili. Pravdepodobne preto že  malo široké a bohaté sukne, ktoré pri nosení krojov neboli ničím výnimočným vytvoril sa padákový efekt. Úspešným skokom sa zachránila  aj osoba, na ktorej jej záležalo. Samozrejme, že racionalizovať povesti je veľmi ťažké, a tak v jednom prípade zachránila sestra svojho brata z vojska, ktoré ho odviedlo do boja a v ďalšej povesti zachránila milá svojho milého tak isto pred odvedením do vojny.

Nech je však povesť akákoľvek, Dievča skala je tu a veľmi dobre zapadá do scenérie rieky Hron.

Nová Baňa s viac ako 500 ročnou tradíciou výroby skla

Možno sa vám bude zdať titulok článku prehnaný, ale v okolí Novej Bane sa skutočne začala písať história slovenského sklárstva. Spomeňme len pravdepodobne najstaršiu skláreň na Slovensku. Dokument z roku 1550 hovorí o majiteľovi sklárne v Sklených Tepliciach, ktorý ponúkajúc svoj majetok na predaj, píše: „Na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu.“ Z tohto zápisu sa dá usudzovať, že skláreň tu bola už okolo roku 1330 a jej existencia musela byť podmienená potrebami bohatých miest, ale najmä rozvinutej banskej činnosti. O zániku sklárne ani o jej činnosti sa veľa nevie, ale spomínajú ju aj niektorí zahraniční cestovatelia.

O existencii inej sklárne v našom regióne je však aj písomný záznam. Podľa listiny Turčianskeho konventu z júla 1360 ju založil Peter Glaser v obci Sklené pri Kremnici. Podľa zakladateľa sklárne sa aj obec volala Glaserhau.

Takto videl sklársku technológiu Georgius Agricola, ktorý o návšteve našich krajín vydal v roku 1555 dielo " Dvanásť kníh o baníctve a hutvíctve a takto si môžeme predstaviť aj prácu v našich sklárňach

 Založenie tretej sklárne na Slovensku súvisí podľa historika Alexandra Zrebeného s intezifikáciou banskej činnosti. Štiavnická banská komora v súvislosti so vzrastom baníckej činnosti potrebovala zvýšené množstvá chemického skla, a tak banský erár podpísal 4. júna 1630 zmluvou so sliezskym sklárskym majstrom Michalom Ulmbom o vybudovaní sklárne pri Novej Bani v lokalite, ktorá sa dnes volá Stará Huta. Táto oblasť bola veľmi bohatá na lesy, čo bolo podmienkou na sklársku výrobu. Skláreň bola veľmi úspešná, kvalita jej skla bola najlepšia v širokom okolí. Tabuľové sklo z tejto sklárne sa predávalo v Budapešti, Viedni a Sedmohradsku. Lesov však postupne ubúdalo, navyše bola pri  Žarnovici vybudovaná strieborná huta, ktorá rovnako spotrebovávala drevo, a tak Banská komora v roku 1760 rozhodla, že skláreň zruší. Presťahovala ju do Sihly pri Brezne, do oblasti bohatej na lesy. Tu sa potom začala slávna história malohontských sklární.

Už v roku 1793 zaznamenávame prvé písomné zmienky o sklární v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Skláreň bola majetkom banskobystrického biskupstva – panstvo Sväžý Kríž nad Hronom. Vyrábala tabuľové a úžitkové duté sklo. Pracovalo tu a žilo 63 dospelých a 19 mladistvých osôb. V roku 1822 táto skláreň zhorela a nová bola vybudovaná v doline. Spomenuté sklárne si vyrábali všetky suroviny potrebné na produkciu. Ťažili a drvili kremeň, z popola vyrábali tavidlo a salajku. O sklárňach vypovedá bohatý sumár informácií. Rovnako aj o tom, kto si skláreň od biskupstva prenajímal, kto v nej akú prácu vykonával a aký bol sortiment výrobkov. Skláreň vyrábala aj brúsené sklo. Zanikla pred rokom 1886. V tomto roku bol vo verejnej dražbe celý jej inventár rozpredaný. Je to jedna z mála sklární, o ktorej existujú historické dokumenty v slovenskom jazyku.

Liekovka pre lekáreň vo SV. Kríži nad Hronom /podľa experta J. Žiláka/ liekovka bola vyrobená v Rudne nad Hronom, má maďarský nápis Lekáreň u zlatého leva Hronský sv. Kríž

V roku 1872 vznikla skláreň na výrobu dutého skla v Rudne nad Hronom. Vyrábali sa tu všetky druhy dutého skla. Teda sklo krištáľové, brúsené, lepené, krčmárske sklo, lampy, rôzne druhy úžitkového skla, ale aj rôzne ťažidlá a lekárske sklo. Skláreň mala skutočne veľmi široký sortiment. Zaujímavosťou je, že mala vybudovanú aj malú vodnú elektráreň, hlavne na osvetlenie výrobných priestorov a bytu majiteľa. Skláreň pracovala do roku 1922, keď zanikla, možno ako následok úmrtia majiteľa, 42-ročného Vincenta Ružičku.

Pohľad na skláreň na Rudne nad Hronom

Môžeme spomenúť aj sklárne, ktoré vznikli v širšom okolí, ako skláreň v Čaradiciach (1805), Obyckej Hute (1711), Kľačanoch (1903). Tieto nenadobudli väčší význam a chýba aj ich podrobnejší historický výskum.

Sklárska výroba však  regióne Novej Bane nezanikla. Ján Gopfert získal dedičský podiel od majiteľky sklárne v Rudne nad Hronom, vdovy Ružičkovej, a rozhodol sa tieto financie investovať do vybudovania novej sklárne v Novej Bani. V roku 1907 začal s výstavbou a už 20. mája 1908 skláreň pracovala. Vyrábala úžitkové sklo, brúsené, lisované, obalové a lekárnické sklo. Na začiatku tu pracovalo 57 sklárskych majstrov, fúkačov a brusičov. Išlo o ručnú a namáhavú prácu. Skláreň prechádzala ťažkým obdobiami svetových vojen a hospodárskych kríz, ktoré ju na kratšie obdobia vyraďovali z prevádzky. Okolo roku 1920 zamestnávala 157 robotníkov. V tomto období vybudovali aj 10 bytov pre robotníkov sklárne. Bolo to neskutočne ťažké obdobie, keď sa obdobia krízy striedali s obdobiami akej takej prosperity. Navyše v tomto období sa konali dve svetové vojny, ktoré vývoj veľmi nepriaznivo ovplyvnili. Len pre zaujímavosť by som si dovolil uviesť aj takú záchrannú akciu na obnovenie činnosti sklárne, keď tu bolo v roku 1937 založené družstvo „Tabuľa“, ktoré bolo súčasťou družstva v Kokave nad Rimavicou, kde sa to stalo márnou snahou o obnovenie sklárstva.

Pohľad na skláreň v roku 1921

V roku 1948 bola skláreň znárodnená a roku 1950 sa začalo spracovávanie čadiča z miestnych zdrojov. Typicky sklárska výroba tu pretrvala do roku 1954 a to je tých viac ako 500 rokov / od začiatku výroby v Starej Hute v roku 1630/.  Výrobu z taveného čadiča zvládli novobanskí sklári do roku 1951 a už o rok začali vyrábať produkty z taveného čadiča odlievaním a lisovaním čadičového prášku a jeho následným spekaním tzv. spekaný čadič. V roku 1954 sa začala výroba výrobkov z čadičového vlákna. Transformáciou výroby novobanskej sklárne sa skončila typická sklárska výroba v našom regióne. Jej priamym pokračovaním je Izomat v Novej Bani. 

Pohľad na  sklársku halu, v ktorej sa začali odlievať čadičové výrobky

Slovenský čínsky múr sa začína alebo končí pri Orovnici

Je to vlastne dobrý námet pre dlhšie trvajúci výlet po „slovenskom čínskom múre“ od Orovnici až po Dunaj.

Historici diskutujú o rôznych teóriách, prečo vlastne vznikol val tiahnúci sa od Dunaja pozdĺž západného brehu rieky Hron a Ipeľ až k Sitnu. Pritom je zaujímavé, že val je najlepšie viditeľný v lesoch. Mimo lesov bol val obyčajne rozrušený intenzívnou poľnohospodárskou činnosťou. Jedným z miest, kde je dobre viditeľný v lesoch, je Orovnica, kde túto lokalitu nazývajú turecké valy.

Vráťme sa však k teóriám, prečo tento val vznikol – jedna hovorí, že je to hraničný val z doby bronzovej, ďalšia, že ide o pevnostný systém Keltov, Dákov alebo Rimanov. Tiež existuje názor, že sú to pozostatky avarských Hrinkov zo 7. – 8. storočia alebo opevnené hranice Veľkej Moravy, ale nechýba ani teória o tom, že ide o hranice uhorského a poľského štátu. Teórii je dosť, no skutočnosťou je, a v tom sa vedci zhodujú, že na vybudovanie takéhoto rozsiahleho diela sa musel zúčastniť

Situačný plán tureckých valov pri Orovnici

veľký počet pracovníkov pri veľmi dobrej organizácii práce. Hoci sa archeológovia venujú skúmaniu valu niekoľko desiatok rokov, k uspokojivému výsledku ešte nedospeli.

Prieskumy ukázali, že samotný val zrejme v miestach, kde je minimálne poškodený, je zložený z ílovitej zeminy, na spodku 13 až 15 metrov široký a jeho výška mohla byť tri až štyri metre. Obranná účinnosť valu bola zvýšená drevenými hradbami z dubového dreva tak, že sa výška valu zvýšila na 5 – 6 metrov. Ďalej boli okolo valu vykopané priekopy, ktoré mali hĺbku do dvoch metrov , čím sa efektívna výška valu zvyšovala.

Pri archeologických vykopávkach  boli v reze valu nájdené aj rôzne praveké nálezy ako úlomky keramiky, kremencové odštepky, zlomky plochých nástrojov – motýk, sekier, a pod. Pri výskume a prekopaní valu sa zistilo, že tento je vytvorený z červenej vypálenej hliny – tehloviny, a preto sa nazýva aj spečený val.

Zaujímavosťou je, že tento val voľne nadväzuje na podobné valy v Maďarsku, v bývalej Juhoslávii a v Rumunsku, a tak sa najnovšie predpokladá, že tento systém slúžil v 4. storočí nášho letopočtu na zabránenie vstupu jazdeckých nomádskych kmeňov, najmä Húnov na chránené územia. Podľa týchto predpokladov sa spojili a valy vybudovali Rimania v spojení so stredoeurópskymi kmeňmi Sarmatov a Kvádov.

Asi by to stálo za to prejsť ho celý, bola by to zaujímavá turistická atrakcia.

Takto vyzerá val pri Žemberovciach v Levickom okrese

Od Partizánskej chaty na Vtáčnik

Pohľad na Kláštorsku skalu

 Zo samotného Žiaru nad Hronom je na Vtáčnik niekoľko turistických ciest. Môže sa ísť zo žarnovickej strany, alebo dlhšou, ale pohodlnejšou cestou z Prochota , ale tieto cesty sú veľmi dobre vyznačené v turistických sprievodcoch. Pri väčšine ciest sa dostávame k Partizánskej chate a od tejto je to asi 50 minút značkovaným chodníkom  na vrchol. 

  Prečítajme si niečo viac o tomto magickom pohorí

  Pohorie Vtáčnik je 30 kilometrov dlhé.

   Pohorie Vtáčnik predstavuje mohutnú hradbu medzi žiarskou a hornonitrianskou kotlinou a vlastne uzatvára žiarsku kotlinu. Je to pohorie strednohorského charakteru s najvyšším vrchom rovnakého mena Vtáčnik, ktorý má nadmorskú výšku 1346 metrov. Spomínaná hradba  pohoria Vtáčnik vytvára masív, ktorý je skoro 30 kilometrov dlhý a 8 až 18 kilometrov široký bez jediného priechodného priesmyku, v strede s impozantným vrcholom, ktorý patrí medzi najlepšie výhliadkové vrcholy na Slovensku. Z vrcholu sú vynikajúce výhľady na Hornú Nitru a Stredné Pohronie samozrejme so Žiarom nad Hronom. Vlastne vrchol Vtáčnika tvorí akási rovina s prudkými skalnými zrázmi smerom na hornonitriansku stranu. V roku 1966 bolo zriadené Chránené územie Národná prírodná rezervácia VTÁČNIK rozhodnutím Komisie SNR pre školstvo a kultúru. Územie sa nachádza v katastrálnom území obcí Kľak a Lehota pod Vtáčnikom v celkovej výmere 245,62 ha, z toho na území bývalého okresu Žiar nad Hronom 159,93 ha.

Vodopád na Pokutskom potoku

 Vrcholová kniha.

V strede vrcholovej rovinky je umiestnený kríž a samozrejme aj vrcholová kniha. Dovolil by som si upozorniť na vrcholovú knihu aj vo všeobecnej rovine, na mnohých slovenských kopcoch sú umiestnené vo vodotesnej nádobe knihy alebo zošity do ktorých sa zapisujú turisti ktorí na vrchol vystúpili. V prípade tatranských vrcholov sa tam má zaznamenať aj trasa, ktorou sa budú turisti vracať, ďalej sa tam zapisujú dojmy z výstupu a podobne. Je to vynikajúce čitateľské osvieženie, najmä ak je kniha staršia a môžete tam nájsť aj svoje predchádzajúce návštevy daného miesta. Samozrejme, že sa nájdu aj „turisti“, ktorí majú úmysel knihu poškodiť a preto je na vrchole ukrytá a treba ju pohľadať.

Jasoň chochlačkový

 Skalné mesto na Kláštornej skale.

   Celý masív Vtáčnika je sopečného pôvodu a preto sa tu dajú nájsť najrôznejšie skalné útvary, možno  tieto útvary najlepšie charakterizuje takzvané Skalné mesto na Kláštornej skale lokalita v nadmorskej výške 1279 metrov je vzdialená len poldruha kilometra od vrcholu. Tvorí ju skupina skalných pilierov nad okolitým terénom, ktoré vznikli niekoľko miliónov rokov trvajúcou činnosťou vody, slnka a vetra, pôsobením ktorých sa menej odolné časti oddelili a vytvorili suťové polia a odolnejšie pretrvali a vytvorili spomínané piliere.

Skalné mesto

  Rozprávkový bukový prales.

 Pre samotné pohorie Vtáčnika je však typickejšia bohatosť živej prírody, predovšetkým sú to stromy a menovite buky, ktoré sa som síce dostali, ale nedokázali pre nadmorskú výšku vyrásť a vytvorili prales bizarných rozprávkových tvarov. Buky, ktoré sú v tomto lese majú okolo 180 rokov a výšku len od 3 do 7 metrov. Ich tvary sú fascinujúce najmä v zimnom období, keď sa na nich vytvorí námraza a napadne na ne snehová prikrývka. Celá oblasť je od roku 1966 Národnou prírodnou rezerváciou a len zoológovia tu napočítali viac ako 5500 živočíšnych druhov. Je to skutočné „eldorádo“ vtákov, ktorých tu hniezdi viac ako 130 druhov, ale pohorie je bohaté aj na vysokú zver. Stretnúť sa dajú aj muflóny, divé mačky, rysy, je to jednoducho „ bohatstvo druhov“.

Bukový prales v zime

Zo Žarnovice k Partizánskej chate na Škurátke

Cestou pamätníkov na boje v druhej svetovej vojne a zaujímavých prírodných útvarov

   Pamätník na Brode

Pamätník na Brode

  Našu návštevu Kľakovskej doliny začneme pri pamätníku hrdinov Slovenského národného povstania na Brode, tu je vlastne aj odbočka do Kľakovskej doliny zo štátnej cesty Žarnovica –Veľké Pole.

   V auguste 1970 bol na Brode, lokalite patriacej do obce Horné Hámre odhalený pamätník na pamiatku hrdinských bojov, ktoré sa na týchto miestach odohrali v dňoch 26. a 27.septembra 1944. Bojov proti nemeckej armáde sa zúčastnil oddiel novobanských partizánov spolu so Slovenskou armádou, reprezentovaná Trnavskou posádkou. Pamätník zo spišského travertínu je vybudovaný na odbočke do Ostrého Grúňa a v modernom poňatí zobrazuje travertínové päste vyrastajúce priamo zo zeme. Tieto impozantné zdvihnuté päste sú akýmsi výkričníkom dobe, ktorá by sa už nikdy nemala zopakovať. Trnavská posádka, sa ako prvá jednotka Slovenskej armády zo západoslovenského kraja pripojila k Slovenskému národnému povstaniu.
   Pamätník má teda moderný výtvarný výraz a je dielom Jarmily Podzimkovej – Mráčkovej /1928-1981/, sochárky, ktorá rada tvorila v našom kraji a ona je napríklad aj autorkou pamätníka v Ostrom Grúni.
Pri schvaľovaní už postaveného pamätníka / boli také pravidlá, že ideologické posúdenie bolo prvoradé/ v roku 1970 vyslovili niektorí vtedajší funkcionári Okresného národného výboru v Žiari nad Hronom pochybnosti nad vyjadrenou myšlienkou pamätníka a začali sa umelkyne pýtať, či tie päste nie sú myslené ako protest proti vstupu Sovietskych, Maďarských, Poľských, Nemeckých a Bulharských vojsk 21. augusta 1968 do Československa, našli sa aj takí, ktorí celkom vážne žiadali pamätník zbúrať. V tom čase mladá 42 ročná umelkyňa bola v dosť ťažkej situácii. Podľa ideologických posudzovateľov by to bol v tom období veľký politický priestupok a navyše svoje ona dielo, ktoré vytvorila milovala.

Pamätník na Ostrom Grúni a v Kľaku

Pamätník v Ostrom grúni

Celkový pohľad na pamätník dielo Jarmily Podzimkovej - Mráčkovej

   Sú to pamätníky na najsurovšiu a najbrutálnejšiu akciu špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweis, ktorá sa uskutočnila 21. januára 1945. Táto jednotka prepadla podhorské obce Ostrý Grúň a Kľak a vyvraždila tu viac ako 140 nevinných obetí väčšinou žien, detí a starcov, najmladší boli 3 a 5 mesačné dojčatá a najstarší obyvateľ mal 75 rokov.

Týmto obetiam boli odhalené pamätníky obetiam v Ostrom Grúni /1965/a v Kľaku/ 1966/.

       Pamätník na Ostrom Grúni znázorňuje matku, ktorá si chráni svoje dieťa, je to emotívne silne precítené dielo. Niet sa ani čomu čudovať, autorka bronzovej sochy Jarmila  Podzimková Mráčková strávila nejeden deň v Ostrom Grúni, aby celú udalosť precítila. V tom čase ešte žili účastníci tragédie a umelkyňa s nimi strávila celé hodiny, navyše keď dielo tvorila sa tak zahĺbila do práce, že sa jej miestami zdalo, že znázornená matka je živá a v noci keď odchádza z ateliéru aj táto žena odchádza s ňou.
       Pamätník obetiam v Kľaku je dielom J. Hučku.

Pamätník v Kľaku

Sopečný komín na Ostrovici

   Asi 1500 metrov od obce Kľak sa nachádza prírodná pamiatka Ostrovica. je to významný krajinný celok juhozápadnej časti pohoria Vtáčnik.

Celkový pohľad na Ostrovicu

   Na rozlohe 4,44 hektára sa tu nachádza suťové pole rozpadnutého andezitu. Zo zeme nad okolitým terénom akoby vyrástli tri výrazné skalné veže s výškou 20 až 40 metrov. Majú kolmé steny, jedna z nich je okrem toho valcovitého tvaru. Ide o zachovalý sopečný komín, ktorý vytvorila láva vytekajúca zo zeme. Bolo to pred niekoľkými miliónmi rokov, keď sa zarovnaný starovulkán Vtáčnik po zaliatí morom znova prebudil a začal chŕliť tekutý andezit. Ten bol rôznej kvality a práve v závislosti od nej sa časť rozpadla na suťové kamenné moria, z časti sa zvetrávaním vytvorila orná pôda, ale ten najodolnejší oproti vetru, vode, mrazu a slnku sa zachoval do dnešných čias. Z takého materiálu sú aj veže na Ostrovici a z tohto dôvodu boli označené ako Prírodná pamiatka. Je to skutočne pamiatka na formovanie nášho regiónu. Je to akási starožitnosť našej prírody, ktorá vznikla pred miliónmi rokov bez zásahu človeka. Celé toto dielo má vedecko-výskumný a náučný význam. Slúži nám ako názorný príklad a doklad o procese dozrievania sopečnej činnosti v Západných Karpatoch.

            Lesný porast Ostrovice patrí takisto do kategórie chránených bukovo-jedľových lesov prepletených javormi. Z rastlín si tu našla domov čučoriedka obyčajná a chránené papradie. Lokalita je zvlášť bohatá na najrôznejší hmyz. Raritou je skutočnosť, že tu žije 33 druhov pavúkov, nechýbajú chránené bystrušky a salamandra škvrnitá.

            Ostrovica mnohým návštevníkom pripomína lokalitu, ktorú vytvorila neznáma civilizácia a preto vzbudzuje množstvo otázok.

Partizánska chata s pamätným partizánskym lesom 

Partizánsky les bol vyhlásený za chránený areál rozhodnutím bývalého Okresného národného úradu v Žiari nad Hronom v roku 1975. Ide o lokalitu ležiacu v katastrálnom území obce Kľak pod vrcholom Škurátka. Na tomto mieste sa počas Slovenského národného povstania odohrávali partizánske boje a pri 20. výročí, teda v roku 1964 tu bol vysadený les smrekovca opadavého (ľudovo červený smrek) do tvaru päťcípej hviezdy s rozpätím 50 metrov.

Pamätný partizánky les na Škurátke

            Ďalším objektom, ktorý sa v lokalite nachádza, je Partizánska chata, v ktorej počas SNP sídlil partizánsky štáb brigády kapitána Nálepku, ktorej politickým komisárom bol Anton Šagát. Hlavnou úlohou brigády bolo znemožniť nemeckej armáde vybudovanie delostreleckých pozícií v pohorí Vtáčnik, z ktorého sa dala dobre kontrolovať hornonitrianska dolina.

            Zaujímavé je, že túto chatu nepostavili partizáni, ale podľa dostupných informácií ju postavil Gejza Medrický, ktorý bol v rokoch 1939 – 1944 ministrom hospodárstva Slovenského štátu. Jeho otec bol horárom v Prochote. Neviem, či informácia je dôveryhodná, preto by som bol rád, keby sa medzi čitateľmi našiel niekto, kto pozná históriu jej postavenia.

            Chata, vybudovaná v prekrásnom prostredí, slúži ešte aj dnes a pohodlne tam môže bývať asi dvanásť ľudí. Neďaleko nej stojí hrob sovietskeho partizána, kapitána Petra Chvorosta

Partizánska chata na Škurátke