Novobanská Vysočina – príjemná cesta aj na výlet autom, cesta z Novej Bane cez Starú Hutu až na Malú Lehotu

Pohľad na Starú Hutu v súčasnosti časť Novej Bane

   V minulom článku sme sa zaoberali Novou Baňou, teraz doporučujem výlet smerom na Starú Hutu, ktorá je vlastne časťou Novej Bane a ďalej na Novobanské štále. Odbočka na starú Hutu je v strednej časti Novej Bane a odbočuje sa vľavo.

   V Starej Hute bola v roku 1630 založená po Sklených Tepliciach pravdepodobne druhá skláreň na Slovensku. Pritom je známe, že práve Slovensko má veľmi bohatú sklársku tradíciu. Banská komora potrebovala najmä skúšobnícke sklo (rôzne banky, skúmavky, krivule), a preto iniciovala založenie sklárne v Starej Hute (pôvodne Die Alte Glashűtte) táto vyrábala  veľmi dobré a kvalitné výrobky, ktorým sa vraj nevyrovnalo ani sklo poľské, ba ani pasovské a dodávala  ho hneď v prvých rokoch napríklad do Sedmohradska (v súčasnosti časť Rumunska). Rástla aj osada Alte Glashűtte a v roku 1692 tu žilo 16, sklárskych rodín, čo bolo 119 obyvateľov. Napríklad  tabuľové sklo sa predávalo aj v Budíne, Viedni a už spomínanom Sedmohradsku.

Výkres sklárskeho výrobku

          Samozrejme, že aj táto skláreň prešla zložitým vývojom prosperity a úpadku, no keď bola v Žarnovickej Hute vybudovaná huta na výrobu kovov v roku 1739 začal sa prejavovať nedostatok dreva a tak banská komora v roku 1760 odsťahovala skláreň do breznianskych lesov – osady Sihla. Po sklárni nezostala žiadna pamiatka. Prevažná väčšina obyvateľstva sa začala venovať výrobe rôzneho dreveného náradia.

   Osada Stará Huta sa ale aj naďalej rozrastala a v roku 1827 mala 165 obyvateľov.

Sklárska výroba bola potom v Novej Bani obnovená o 147 rokov, keď v roku 1907 začala na úplne inom mieste pri železničnej trati pracovať nová skláreň.

Začiatok Náučného chodníka Vojšín /2005/

  

Pokračovať budeme objavovaním prírodných krás a na tento cieľ tu bol vybudovaný, značkami a tabuľami vybavený, náučný chodník Vojšín. Len niekoľko sto metrov od prvej tabule náučného chodníka v strede Starej Huty sa nachádza za odbočkou doprava v smere na Veľkú Lehotu Starohutský vodopád, ktorý bol vyhlásený za národnú prírodnú pamiatku v roku 1977 na území o rozlohe 4,24 ha v katastrálnom území Novej Bane. Toto územie je typické vulkanickými horninami, najmä andezitmi, v pohorí Pohronský Inovec. Dolina, ktorou prechádza ľavostranný prítok Starohutského potoka – potok Bobuliarka, je prehradená terénnym stupňom, ktorý má podobu kolmej, okolo 10 metrov vysokej steny. V tejto stene je v hĺbke 5 metrov prietok spomínaného potoka a tak vznikol vodopád s výškou asi 5 metrov. Jeho pôsobivosť závisí, samozrejme, od množstva vody v potoku v tom-ktorom ročnom období, podľa množstva atmosferických zrážok. Veľmi pekný je vodopád v zime, keď zamŕza a vytvára skutočné umelecké dielo, ale na jar, pri dostatku vody, sa dá jeho krása najlepšie vychutnať. Vodopád sa nachádza v bukovo-dubovom lese, čo je kombinácia pre túto oblasť typická.

Starohutský vodopád

   Ďalšia zastávka je na vrchu nad osadou Stará Huta v nadmorskej výške 506 metrov nad morom a volá sa Jašekova skala. Ide vlastne o vulkanické andezity, ktoré sú však odolné voči zvetrávaniu, a teda skala výrazne vystupuje oproti okolitému terénu, ktorý zvetráva rýchlejšie. Z tejto zastávky je veľmi dobrý výhľad na ďalšiu osadu Bukovinu, ktorá leží južným smerom, ale aj archeologickú lokalitu Zámčisko, ktorá bola osídlená v staršej dobe železnej. Zámčisko poskytlo pri archeologickom prieskume rad nálezov keramiky z 10- 13. storočia, zo začiatku vzniku uhorského štátu. Pritom nálezy, ktoré tu boli vykopané, svedčia o tom, že táto oblasť bola využívaná v staršej dobe železnej.

   Lesným chodníkom sa dostávame do nadmorskej výšky 779 metrov nad morom na vrchol Sedlovej skaly s výborným výhľadom na Štiavnické vrchy s dominantným Sitnom. Pred nami sa rozprestierajú rozsiahle štále s veľkým množstvom ovocných stromov, ktoré sa práve pestovaním ovocia na týchto samotách stali známymi na celom Slovensku.

Poniklec veľkokvetý

Pokračovaním cesty je zastávka Jazerce, prírodné jazierko v prirodzenej  terénnej jame, ktorá je prehradená svahovými suťami. Ide o mokraď so žijúcimi významnými spoločenstvami.

Takýmto je aj ďalšia zastávka Bujakov vrch, ktorý je známy výskytom veľmi vzácneho a prísne chráneného ponikleca veľkokvetého.

   Najvyšším bodom náučného chodníka je Vojšín s nadmorskou výškou 819 metrov. Ponúka sa tu nádherný výhľad na Vtáčnik, Veľký Inovec, samozrejme, Štiavnické vrchy, ale aj impozantné pohľady na chránenú oblasť Ponitrie s majestátnym Zoborom. Geologicky patrí Vojšín do stredoslovenských neovulkanitov budovaných sopečnými horninami andezitmi, ktoré vznikli asi pred 13 miliónmi rokov.

Príroda je tu bohatá na rôzne druhy motýľov, z vtákov je to najmä drozd prostredný, drozd čierny, kukučka, myšiak hôrny, z plazov salamandra škvrnitá. Stretnúť sa dá aj s rysom ostrovidom a divou mačkou.

   Poslednou cieľovou zastávkou 10,5 kilometra dlhého chodníka s prevýšením 350 metrov, je Národná prírodná pamiatka andezitové kamenné more v katastrálnom území obce Malá Lehota, ktorá bola vyhlásená v roku 1975 na výmere 1,43 hektára.

Táto pamiatka je geologicky jedinečný útvar, pričom jeho jedinečnosť spočíva v tom, že sú zastúpené prvohorné horniny- bridlice, zlepence, druhohory sú zastúpené bazalnými kremencami a do tohto územia vstupuje treťohorný vulkanizmus s už spomínanými andezitmi. Táto prírodná pamiatka vznikla rozpadom lávového prúdu bez podstatnejšieho vplyvu gravitácie. Je to znovu jedna z „učebníc“ o vývoji našej zeme. Pôvodne bolo toho kamenné more ešte rozsiahlejšie, no jeho časť bola použitá ako stavebný materiál.

Andenzitové kamenné more pri Malej Lehote

   Podľa môjho názoru, ďalším problémom aj tejto prírodnej pamiatky je zarastanie náletovými drevinami. Tento jav je typický aj pre ďalšie skalné moria (Ihráč, Vyhne) a významne znižuje ich biologickú a estetickú hodnotu. V Ihráči, ale aj vo Vyhniach sa už s týmto problémom pravidelným čistením vysporiadali.

V Malej Lehote sa náučný chodník Vojšín končí. Keďže je však priechodný v oboch smeroch, môže sa tu i začínať.

   Samozrejme, že do Malej Lehoty sa môžeme dostať aj osobnými autom cestou, ktorá je v podstate paralelná s náučným chodníkom. Zo Starej Huty ide cesta smerom na osadu Chotár do Veľkej a Malej Lehoty. Je to nádherný kraj, v ktorom sa dostávame na akúsi planinu, ktorá sa tu volá Vysočina. Jej nadmorská výška je okolo 600 metrov a sú z nej nádherné výhľady do širokého okolia.

Riedke osídlenie samostatnými hospodárskymi dvormi napovedá o zložitom živote na týchto samotách. Žijú tu však tvoriví ľudia, o čom sú najlepším dôkazom ručne vyrobené stromové kaplnky. Vznikol tu úplne nový originálny výtvarný fenomén. Technológiu, ktorou sú vyrobené, by som nazval absolútne naivné, ale krásne rezbárstvo. Blízko seba ležiace obce Veľká a Malá Lehota, obopnuté horami Pohronského Inovca, sú známe svojimi gajdošskými festivalmi a tým, že vznikli z celého radu osád. Len pre zaujímavosť, Malú Lehotu tvoria osady Rajnohovci, Petľušovci, Debnárovci, Adamcovci, Blaškovci, Pavlovci, Pacalajcovci, Cimermanovci, Šajba, Kopanice, Údička, Šnírer, Domčeky, pričom jednotlivé osady sú od seba vzdialené.

Prvá písomná zmienka o obci Malá Lehota je v zakladacej listine Novej Bane z roku 1345, ktorá bola vydaná kráľom Ľudvikom Veľkým. Veľká Lehota je tu spomenutá pod názvom „Nova Plantatio“. Z ďalších zachovalých listín sa dá vyčítať, že obec patrila pod hrad Hrušov, ale ako ostatné poddanské obce, menili aj tieto často svojich majiteľov. Obec sa tak isto skladá z viacerých lazníckych usadlostí – Vígľaš, Cudenice, Hudecovci, Horní a Dolní Garajovci. Veľmi zaujímavé je pomenovanie jednej časti, ktorá sa volá (alebo sa už len volala) Čikágo po obyvateľovi, ktorý bol v Amerike. V súčasnosti sa táto usadlosť volá Čigag.

Vráťme sa ešte na cestu okolo Starej Huty. Nachádza sa tu neprehliadnuteľná cestná odbočka na Bukovinu a ďalej sa môžeme dostať až na Veľký Inovec v nadmorskej výške 901 metrov. Samotná osada Bukovina (pri Novej Bani) vznikla v súvislosti s uhliarskou a drevorubačskou činnosťou. Obec leží až na spomínanej Vysočine s veľmi peknými výhľadmi do okolia.

Z Bukoviny sa dá dostať na Veľký Inovec, ktorého vrchol spolu s južnými a západnými svahmi o rozlohe 8,4 hektára bol v roku 1992 vyhlásený za prírodnú pamiatku. Ako u väčšiny popisovaných prírodných zaujímavostí, aj tu ide o výlev sopečnej lávy andezitu. Z hľadiska ochrany sú cenné výrazné vrcholové bralá vzniknuté rozpadom okraja lávového prúdu. Pod skalnými stenami vznikli kamenné moria ako dôsledok zrútenia sa časti brál. Vrcholové bralo je jedinečným vyhliadkovým objektom. Zaujímavé sú aj bunkre, ktoré tu zostali po bojoch v druhej svetovej vojne.

Okolie vrcholu je porastené pre túto oblasť typickými bukovo-hrabovými porastmi, ale v skalnom prostredí sa dá nájsť aj javor mliečny, javor horský, jaseň štíhly, brest horský, lipa malolistá, dub zimný, jarabina a čerešňa vtáčia.

Takého bohatstvo druhov je skutočnými bohatstvom našej prírody.

Zámčisko rez jedným valom

Spomínané hradisko Zámčisko, označované ako výšinné slovanské hradisko, sa nachádza na ľavej strane štátnej cesty zo Starej Huty do Malej Lehoty.

Rozprestiera sa na príkrom vrchu v nadmorskej výške 690 metrov. Celé hradisko je rozdelené andezitovým prúdom na dve nerovnaké časti. Samotné opevnenie je vytvorené 430 metrov dlhým valom, ktorý je z vnútornej strany posilnený kameňmi.

Pri archeologickom výskume bola zistená výška valu na najvyššom zachovalom mieste 2,5 metra, priekopa okolo valu dosahuje 1,5 metra. Val je vyhotovený z homogénnej červenej hliny, ktorá je miestami spečená do tehloviny.

Na dne rezu je 60 – 90 cm súvislá vrstva kameňov. Na severnej strane je priaznivým usporiadaním terénu vytvorená prirodzená obranná línia. Má veľmi výhodnú strategickú polohu pre svoju neprístupnosť a dobré výhľady na východ Pohronia.

V minulosti mohlo toho hradisko plniť úlohu ideálneho strážneho objektu v úzkom priesmyku starej cesty medzi Pohroním a údoliami rieky Žitavy. Lokalita má rozlohu 7 ha a v súčasnosti je zarastená hustým lesným porastom.

Archeologicky tu bola  dokázaná činnosť 700 – 400 rokov pred našim letopočtom, teda v staršej dobe železnej.

Zo strednej časti spomínanej andezitovej vyvreliny (skalného útvaru) sa dá vidieť až na Sitno.