„Stromové kaplnky“ v časti Novej Bane Chotár - perly ľudového rezbárstva

Kaplnka Srdce J. Krista v roku 2005 //foto R. Kafka/

  Časť Novej Bane Chotár sa nachádza asi 11 km od Novej Bane smerom na Starú Hutu a ďalej na Veľkú a Malú Lehotu.
   Samozrejme, že na časť „Novej Bane  Chotár“ sa môžeme dostať aj osobnými autom cestou, ktorá je v podstate paralelná s náučným chodníkom. Zo Starej Huty ide cesta popri Zámčisku smerom na osadu Chotár a ďalej do Veľkej a Malej Lehoty. Je to nádherný kraj, v ktorom sa dostávame na akúsi planinu, ktorá sa tu volá Vysočina. Jej nadmorská výška je okolo 600 metrov a sú z nej nádherné výhľady do širokého okolia.

Chotárska Madona v roku 2005 /foto R. Kafka/

  Riedke osídlenie samostatnými hospodárskymi dvormi napovedá o zložitom živote na týchto samotách, hlavne pokiaľ sa jedná o zabezpečenie si normálneho pravidelného života. Žijú tu však tvoriví ľudia, o čom sú napríklad najlepším dôkazom ručne vyrobené „stromové kaplnky“. Vznikli tu, ako  úplne nový originálny ľudový výtvarný fenomén. Technológiu, ktorou sú vyrobené, by som nazval, ako absolútne naivná, ale krásne rezbárstvo podopreté podmanivým náterom olejových farieb. Obrazy sú vyrezávané z dreva, sú síce plošné, ale ich vrchná časť je výrazne plastická.

Srdce J. Krrista podľa J: Vozára v roku 2015 /foto Jozef Garaj/

    Pri svojich potulkách týmto krajom /okolo roku 2005/ som natrafil na tieto rezbárske diela, musím sa priznať, že som bol fascinovaný. Vyrezávané obrazy som si vyfotil a napísal o nich nejaký článok, nevedel som o nich veľa a taký bol aj ten článok. Pri náhodnej debate na internete s Jozefom Garajom sa ukázalo, že ich tiež  teraz v roku 2015 vyfotografoval, súčasne mi dal  súhlas na ich publikovanie , aby toho nebolo málo prihlásil sa v debate aj Benjamín Ciglan /vnuk Jozefa Vozára/ a ten s podivom oznámil „...veď to robil môj starký Jozef Vozár“, ktorý žije na Chotári a tak máme aj autora týchto „stromových kaplniek“. 

Chotárska Madona v roku 2015 /foto Jozef Garaj/

    Kaplnky v plnej kráse vydržali viac, ako 10 rokov a tak ma napadlo pomenovať ich , tá s Pannou Máriou by sa mohla volať „Chotárska Madona“ a kaplnka so srdcom Ježiša Krista, by sa mohla volať  ako kaplnka „ Srdce Ježiša Kristapodľa Jozefa Vozára“ Samozrejme, že je to len návrh, ktorý sa dá veľmi jednoducho zmeniť.

   Vnuk autora kaplniek mi poslal niekoľko riadkov o ich autorovi, ktoré napísala Jolana Garajová, túto malú stať uverejňujem doslovne:

 Autor “ Stromových kaplniek na Chotári  pri Novej Bani“ Jozef Vozár, sa 11.6.2014 dožil 80 rokov.

  Pracoval ako šofér v Komunálnych službách v Novej Baňi. Prekonal ťažkú chorobu a dlhé roky bol na invalidnom dôchodku. Spolu s manželkou vychoval šesť detí. Popri namáhavej práci doma na hospodárstve sa venoval aj svojmu veľkému koníčku rezbárstvu.

   Vyrezal množstvo postavičiek tematicky spojených s poľnohospodárstvom, ako dedinská mašinovačka, kálanie dreva, pastierka husí atď. Zachytával vtipným spôsobom bežný život na dedine napr. dve klebetnice na trhu, žena s opitým mužom na pleci, muzikantov „Žňavovci“ atď. Ďalej vyrezal veľké množstvo betlehemov, krížov a kaplniek. Svoju tvorbu vystavoval v Novobanskom múzeu. Pozývali ho na výstavy, ktoré boli súčasťou rôznych kultúrnych podujatí. Rád spomína na svoje prvé dielo, ktoré ako 12. ročný vytvoril pri pasení kravičky. Z lipového polienka vystrúhal postavičku a jeho kamarát, ktorý tiež pásol kravu, preľaknutý kričí na svoju mamu:“ Mama Jožo Vrchov vyrezal Krista na kríži“, a jeho mama sa začala prežehnávať. Ja zase rada spomínam na tanečníkov, ktorí nám doma tancovali nad murovaným šporákom. Čím viac hrial, tým rýchlejšie tancovali. A na záver musím poznamenať , že toto krásne dielo vytvoril s dvoma prstami na pravej ruke. O ostatné prišiel, keď spolu so sestrou Ankou, ako osem ročný na sečkárni sekal slamu. A keďže bol veľký šibal a vtipkár nad všetky životné trampoty sa vedel povzniesť a toho drží až do dnešných dní.  Prajeme ešte veľa plodných rokov, aj keď dnes stružlinká už len zuby do hrabiel.

   Ešte na záver niečo o kaplnkách. Každá z nich má pre jeho rodinu osobitý význam. Obraz Božského srdca Ježišovho vytvoril z vďaky za svoje uzdravenie z ťažkej choroby. Vznikla okolo roku 1978.Obraz Panny Márie Ružencovej, za uzdravenie dcéry Marie-1990 a obraz  Svätej Rodiny obetoval za svoju rodinu-1979.

Tavený čadič unikátny výrobok, ktorý sa vyrábal v 20. storočí v Novej Bani - odolnejší, ako oceľ

Ing. Jaroslav Burjaniv, bývalý pracovník Slovenských závodov technického skla Bratislava, závod Nová Baňa

Ťažba suroviny v lome na Brehoch (foto J. Burjaniv)

I.        KRÁTKA HISTÓRIA

   Ľudia si už dávnejšie všímali niektoré vlastnosti hornín, ako sú tvrdosť, oteruvzdornosť,  pevnosť v tlaku, chemická odolnosť. Prvé pokusy s tavením hornín boli robené už 18. a 19. storočí. Francúz Fr. Ribbé urobil prvé pokusy s tavením čadiča začiatkom 20. storočia. Podarilo sa mu však získať len sklenú hmotu, ktorá nemala vlastnosti horniny. Prvé čadičové výrobky, ktoré už mali kryštalickú štruktúru, vyrobili v Kalenborne v Nemecku okolo roku 1925.  Podarilo sa im odliať dlaždice, rúry a a niektoré jednoduché tvarovky. Tieto už mali vysokú oteruvzdornosť a chemickú odolnosť.

   V tridsiatich rokoch minulého storočia začali robiť pokusy s tavením hornín aj v Sovietskom zväze pre nedostatok vhodných čadičov sa orientovali na tavenie iných hornín. Ďalej robili pokusy s výrobou liateho čadiča aj v USA, ale silný železiarsky priemysel ju ako možnú konkurenciu zlikvidoval už v zárodku.

   Ako to bolo v bývalom Československu ? Krátko po roku 1948 sa začal výskum s tavením hornín  vo Výskumnom ústave sklárskom v Hradci Králové. O výskum liateho čadiča sa zaslúžil predovšetkým RNDr. Ján Voldán. Boli vytypované dve lokality, kde sa našiel vhodný čadič na tavenie. V Čechách to bola Stará Voda neďaleko Mariánskych Lázní a na Slovensku Nová Baňa. Vtedy bolo rozhodnuté skláreň v Novej Bani prebudovať na závod na  tavenie čadiča.  Takže už okolo roku 1950 sa v Novej Bani začali postupne vyrábať technológiou, podobnou taveniu sivej liatiny, odlievať do piesku dlaždice, tvarovky a jednoduché odliatky.

Špeciálne odliatky

Dlaždice z odlievaného čadiča

    Novobanská skláreň bola organizačne po znárodnení pričlenená pod podnik v Lednických Rovniach. Neskôr bol vytvorený podnik Slovenské závody technického skla Bratislava. K nim bol pričlenený aj závod Stará Voda.

Starý závod, bývalá skláreň, kde sa začala výroba taveného čadiča. Dnes už neexistuje (foto J. Burjaniv)

   V náväznosti na tavenie čadiča bola ďalším vývojom  technológia rozšírená o výrobu čadičovej vaty a spekaného čadiča.

II.      VLASTNOSTI VÝROBKOV Z TAVENÉHO ČADIČA

Výrobky z liateho čadiča, ktorý mal kryštalickú štruktúru, majú vynikajúcu oteruvzdornosť, chemickú odolnosť a pevnosť v tlaku. Použitie našli v elektrárňach, hutiach, baníctve, koksovniach a chemickom priemysle. Čadič nahradil najkvalitnejšie legované ocele a určitých prípadoch bola životnosť týchto výrobkov až 15 krát dlhšia, ako oceľových. Takto nahradil  tisícky  ton ocele a priniesol aj značné finančné úspory nielen v priamych nákladoch, ale aj na údržbe. 

Zlievači pri taviacom agregáte (foto: Alexander Garaj)

  Neskôr bola výroba v Novej Bani rozšírená o výrobky zo spiekaného čadiča. Takéto výrobky sa používali ako trysky pieskovačov, ochrana čidiel teplomerov v gumárenskom priemysle, rôzne vodítka nití v textilnom priemysle a na iné výrobky, kde sa vyžadovala určitá presnosť, vysoká oteruvzdornosť, či chemická odolnosť. Významnou vlastnosťou týchto výrobkov boli elektrické izolačné vlastnosti. Táto výroba sa však zaviedla viac-menej len v rámci vývoja. Problém bol v tom, že kam sa takéto výrobky dodali, mali takú dlhú životnosť, že len veľmi málo prichádzalo k opakovanej výrobe. Výrobky prinášali prospech najmä zákazníkom. Podľa cenovej kalkulácie v socialistickom podniku, bola takáto výroba pre výrobcu takmer zanedbateľná. Úžitková hodnota bola veľmi vysoká, ale kalkulovaná cena smiešne nízka. 

Spodná časť pece a prechod do homogenizačného bubna (foto J. Burjaniv

III.    TECHNOLÓGIA

   Čadič pre novobanský závod sa doloval v lome v blízkosti obce Brehy, len niekoľko 100 metrov od vlastného spracovateľského závodu. V lome sa čadič drvil a aj triedil. Nalámaný kameň sa privážal do závodu. Tu sa tavil v Siemens - Martinskej peci pri teplote 1300 až 1350°C. V peci sa kúrilo plynom, ktorý sa vyrábal v generátore z uhlia. Po plynofikácii celej oblasti sa v peci používal  zemný plyn. Po roztavení sa čadič dostával do homogenizačného bubna kde sa udržiavala teplota 1180 až 1240°C.  Odtiaľ sa potom čadič nalieval do menších nádob, ktoré zlievači prepravovali na závese  na koľajnici a potom už manuálne čadič liali do pripravených pieskových foriem. Najčastejším výrobkom boli dlaždice. Niektoré z nich mali zospodu drážkovanie, čo zlepšovalo zamurovanie dlaždíc do špeciálnej malty. Takého odliatky potom postupovali k chladiacej peci, kde sa naložili na liatinové rošty. V chladiacej peci sa jednak vyrovnalo vnútorné pnutie, ale tu sa dokončila aj kryštalizácia častí, ktoré sa pri liatí ochladili rýchlejšie a mali sklenú štruktúru teda nevhodnú štruktúru. Na konci chladiacej pece sa výroky skontrolovali a očistili od piesku, súčasne sa vyradili  výrobky, ktoré nemali správny rozmer, alebo na nich ostala sklená hmota. Liatie si vyžadovalo od zlievačov zručnosť, lebo podľa toho, koľko suroviny naliali do formy, taká bola hrúbka dlaždice.

Ženy robia pieskové formy pre odlievanie dlaždíc (foto J. Burjaniv)

   Technológia odlievania čadiča bola podobná,  odlievaniu výrobkov z liatiny, odlievali do pieskových foriem.

Odlievanie do pripravených foriem

   Časom,  bola vyvinutá technológia odlievania do kovových foriem – kokíl. Táto výroba sa však v Novej Bani veľmi neuchytila, lebo tunajší čadič ťažšie kryštalizoval. V Starej Vode v Čechách sa vďaka k lepšej surovine darilo podstatne lacnejšie odlievať do kovových foriem, ba veľmi dobre sa tam uchytila aj výroba čadičových rúr odstredivým liatím.

Kontrola kvality dlaždíc pri východe z chladiacej pece (Foto J. Burjaniv)

   V Novej Bani bol preto uskutočňovaný výskum pridávania rôznych prímesí v homogenizačnej časti pece, čím sa mali vytvoriť jadrá pre lepšiu kryštalizáciu. Podobne sa realizovali aj pokusy s riadením homogenizácie zmenou teplôt pri homogenizácii. Robilo sa to najmä kvôli budovaniu nového závodu, ktorý sa začal stavať v roku 1968. Tam mala byť linka na výrobky z liateho čadiča modernou technológiou liatia do kovových foriem, umiestnených na kontinuálnom odlievacom zariadení. 

Dlaždice vychádzajú z chladiacej pece (foto j. Burjaniv)s

Tryska zo spekaného čadiča 

Technológia spiekaného čadiča:

  Princíp tejto v tom čase novej technológie spočíval v tom, že sa čadič odlial do vody, kde získal sklenú štruktúru. Potom sa rozomlel na prášok a pomiešal s parafínom. Takáto zmes sa po ohriatí vstrekla do formy. Po stuhnutí a výlisok dal do vypaľovacej pece, kde po vypálení opäť získal kryštalickú štruktúru. Takého výrobky mali opäť vlastnosti horniny najmä  vysokú oteruvzdornosť. Táto výroba sa však veľmi nerozšírila a výroba sa robila len v rámci vývoja. A to najmä kvôli malým zákazkám. 

Tehliarsky tŕň sa vyrábal zo spekaného čadiča

Sklad výrobkov (foto J. Burjaniv)

IV.  UKONČENIE VÝROBY LIATEHO ČADIČA

   Problémy okolo technológie odlievania do kovových foriem a asi aj zvýšený záujem o výrobky z  nových tepelno - izolačných materiálov, boli príčinou nižšieho záujmu o liaty čadič. Priestory v novom závode, ktoré boli pôvodne určené pre liaty čadič, boli nahradené výrobou tepelno-izolačných materiálov. Výroba bola ukončená aj v „starom závode“, ktorý bol neskôr úplne odstránený. Zachovali sa len nejaké výrobky, ktoré budú svedectvom o jedinečnej technológii tavenia čadiča v Novej Bani.

   Dokonca ani v jedinom technickom múzeu v Košiciach v expozícii hutníctva nie je ani len zmienka o tom, že v Novej Bani existoval jediný závod na Slovensku, kde sa tavil čadič. Nebola zdokumentovaná technológia a obávam sa, že sa nezachovali ani dokumenty o tejto technológii. Možno len nejaké fotografie, väčšinou v súkromných archívoch bývalých pracovníkov závodu.

Z Novej Bane si odniesol do Francúzska vzorku „medenej" vody...

                                                                        Richard Kafka, Žiar nad Hronom

                                                                        Marian Pavúk, Hliník nad Hronom

Náš región, očaril  v roku 1728 francúzkeho  filozofa MONTESQUIEU - celým menom Charles-Louis de Secondat, alebo Baron de La Brède et de Montesquieu /1689-1775/, spolutvorcu idey deľby moci v štáte na zákonodarnú, výkonnú a súdnu,očaril ho najmä vyvinutým baníctvom

Montesquieu

Musí nám byť vzácne ak natrafíme na svetovo uznávaného vedca, znalca politických a spoločenských pomerov, ktorého náš región zaujal a tento zanechal potom po sebe výroky, ktoré dávali svetu signály o ľuďoch žijúcich napríklad vo Vyhniach, Kremnici, Banskej Štiavnici alebo v Novej Bani. Samozrejme, že takýto človek musel byť veľmi dobre materiálne  zabezpečený a Montesquieu takýmto bezosporu bol. Narodil sa do bohatej šľachtickej rodiny a vyštudoval najprestížnejšie francúzske školy. Po strýkovi zdedil šľachtický titul a stal sa členom parlamentu v Bordeaaux.

    .V Montesquienovi však víťazilo presvedčenie, že musí zistiť, ako  funguje spoločenský systém v iných kútoch Európy. V roku 1725 opustil parlament a svoj majetok ešte zvýšil. Keď ho o tri roky neskôr zvolili za člena Francúzskej akadémie, nedržalo ho doma už nič.

    Cez fiktívne listy cudzinca z Francúzska opísal absurdity absolutistického zriadenia. A tak išiel do Anglicka, ktoré považoval za politicky najvyspelejšie, lebo už v tom čase  malo oddelenú zákonodarnú a výkonnú moc. Na ceste po Európe nevynechal ani Taliansko, Holandsko či Rakúsko.

Hoci Uhorsko malo vtedy povesť zaostalejšej časti Európy, Mostesquieu sa mu nevyhol. Filozof z Bordeaux prišiel do Uhorska skúmať miestnu politiku.

Keď zavítal do vtedajšieho Prešporku a dnešnej Bratislavy, písal sa rok 1728, nebolo to len preto, že v 18. storočí to patrilo k protokolu pri návšteve Viedne, ale ako napísal v jednom zo svojich listov : „Chcem navštíviť Uhorsko, lebo kedysi všetky štáty boli také, ako je ono teraz, a ja chcem poznať mravy našich otcov,“

 Možné je aj to, že francúzsky osvietenec prišiel na pozvanie svojho slovenského súčasníka. Mateja Bella, ktorý bol od neho starší len o päť rokov.

Teraz niekoľko dojmov z našej krajiny, ako ich popísal francúzsky filozof:
-„Bol som 12 dní v Prešporku,“ napísal Montesquieu v jednom zo svojich listov. Zaujali ma dve veci - rokovanie Uhorského snemu a miestne víno.

 - Jeden deň si pozrel  zasadnutie snemu, na druhý deň pil víno s belehradským biskupom Nádašdym. „Ustavične ma nútil pripíjať na zdravie, až sme sa spolu opili,“ napísal Montesquieu v liste. Nádašdy ho toľko pozýval do Belehradu na svoje kone, ktoré ho nebudú stáť „ani denár“, až to mladý filozof nevydržal. „Vaša reverencia tak veľmi pije, že ma urobí nešťastným hneď prvý deň,“ odvetil biskupovi a odišiel do Kremnice.

- Keď potom z Prešporku utiekol pred Nádašdym do Kremnice, namieril si to na miesta, ktoré územie Slovenska preslávili najviac. Do baní. Počas takmer mesiac dlhého pobytu v Uhorsku Montesquieu videl niekoľko baníckych  miest vrátane Banskej Štiavnice. Nakoniec tu vznikla  o 35 rokov neskôr vznikla prvá banská vysoká škola v Európe. Je veľmi pravdepodobné, že navštívil aj kúpele pri Banskej Štiavnici. „Voda z týchto studni má takú vlastnosť, že ak do nej vložíme železo, po určitom čase vytiahneme meď,“ opísal návštevu v Novej Bani. Keď opúšťal Slovensko, niesol si so sebou aj trochu „medenej“ vody z Novej Bane. Čo vzal, vrátil stonásobne. V demokratickej ústave, ktorú dnes používame.

Teraz niekoľko slov o možno  najdôležitejšej etape jeho života :

O tri roky neskôr sa Montesquieu vrátil do Francúzska a začal mu zlyhávať zrak. A tak sa a možno preto pustil do svojho najdôležitejšieho diela, Ducha zákonov. Vyšlo ešte pred jeho smrťou v roku 1755, netrvalo však dlho a Vatikán ho zaradil na index.

V spisoch Duch zákonov a Perzské listy Montesquieu zdôvodňoval, že panovník musí úplne rešpektovať zákony schválené parlamentom a činnosť sudcov musí byť celkom nezávislá. V opačnom prípade panuje nesloboda.

Jeho vplyv sa nezmenšil ba práve naopak len  po sto rokoch  po Montesquieuovom narodení začala fungovať federálna vláda amerických štátov podlá ústavy inšpirovanej Duchom zákonov. Za najslobodnejšie zriadenie kniha označuje také, kde sú výkonná, zákonodarná a súdna moc prísne oddelené.

Montesquieu sa tak stal otcom teórie o deľbe moci v štáte a americká ústava vzorom pre desiatky ústav po nej. Medzi ne sa v roku 1920 zaradila aj československá ústava a po nej v roku 1992 aj naša slovenská.

Rudniansky vodopád

Rudnianský vodopád




Tento článok pripravil pre tento blog o Novej Bani a okolí  Ján Kováčik

  K pomerne málo známym prírodným zaujímavostiam regiónu Stredného Pohronia patrí Rudniansky vodopád. Je jediným chráneným vodopádom v Štiavnických vrchoch. Jeho výška je asi 4 m a vznikol pri tektonickom zlome. Tvorí ho viacero prúdov, obtekajúcich skalu, ktoré v zime vytvárajú nádhernú cencúľovú výzdobu. V roku 1995 bol vyhlásený za prírodnú pamiatku. Nachádza sa na hornom toku Rudnianskeho potoka. Je dostupný po neoficiálnej asfaltovej ceste z Rudna nad Hronom Rudnianskou dolinou do Uhlísk, asi 5 km nad obcou. Síce sa nachádza hneď pri ceste, ale je ukrytý za zákrutou, preto je ho pomerne ťažké nájsť.

Krása Rudnianského vodopádu sa mení podľa ročného obdobia

Prírodná rezervácia KLÍČA pri Hronskom Beňadiku jedno z veľmi významných zachovalých chránených území na Slovensku

Poniklec veľkokvetý

   Prírodná rezervácia Klíča sa nachádza v katastrálnom území obce Hronský Beňadik a zaberá južné svahy kóty Klíča /430 metrov nad morom/, je to vlastne úbočie na pravej strane starej cesty z Novej Bane do Hronského Beňadika, začína sa pri dnes už moderne vybudovanej križovatke a zaberá rozlohu 5,70 hektárov. Za prírodnú rezerváciu bola táto oblasť vyhlásená v roku 1973.
   Patrí k územiam, ktoré poskytujú ochranu teplomilným spoločenstvám rastlín a živočíchov, vlastne tvoria severnú hranicu rozšírenia unikátnych rastlín a živočíchov. Vegetačný kryt tvoria z dvoch tretín lesy a jedna tretina pripadá na lesostepy. Lesné jedince tvoria duby /zimný, cérový/, hrab a lipa malolistá, ďalej je to javor, hloch, vtáčí zob a svíb krvavý.
   Najvzácnejšie sú však kvetné druhy  medzi ktoré patria kavyľ /Ivanov, tenkolistý/,, ale najmä poniklec veľkokvetý, zimozeleň menšia, zvonček veľkoklasý, a nátržník skalný.
  Bohatý je aj výskyt fauny uvádza sa výskyt 37 druhov chrobákov, 26 druhov motýľov, rôznych vtákov tu bolo zaznamenaných 26 druhov.Z plazov si našu pozornosť zaslúži výskyt jašterice zelenej, slepúcha lámavého, a užovky stromovej.
   Najväčším nebezpečím pre túto prírodnú rezerváciu /ako som už uviedol slovenského významu/ je jej zarastanie nepôvodnými drevinami.

Ešte raz Poniklec veľkokvetý

Dievčia skala pri Orovnici

Dievčia skala

Nad starou štátnou cestou medzi Novou Baňou a Orovnicou sa vypína bralo-sopečný útvar akási kamenná homola. Nejedná sa o nejaký  geologický super unikát v sopečnom pohorí, no poloha, ktorá tomuto útvaru zabezpečuje dobrú viditeľnosť zo starej ale aj novej štvorprúdovej cesty medzi Novou Baňou a Orovnicou vzbudzuje záujem a tak si zaslúži našu pozornosť.

V troch štvrtinách tejto skaly je kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Skala sa nazýva Dievča skala a existuje niekoľko povestí o tom, ako tento názov vznikol. Keby sme chceli názov hodnotiť racionálne, asi by sme prišli k záveru, že dve základné povesti majú rovnaký princíp – dievča bolo prinútené skočiť zo skaly pre niekoho, na kom mu mimoriadne záležalo. V jednom prípade bolo treba skokom z vrcholu skaly zachrániť svojho milého a v druhom prípade svojho brata.

V každom prípade sa skok podaril a dievča aj jej brat, alebo milý sa zachránili. Pravdepodobne preto že  malo široké a bohaté sukne, ktoré pri nosení krojov neboli ničím výnimočným vytvoril sa padákový efekt. Úspešným skokom sa zachránila  aj osoba, na ktorej jej záležalo. Samozrejme, že racionalizovať povesti je veľmi ťažké, a tak v jednom prípade zachránila sestra svojho brata z vojska, ktoré ho odviedlo do boja a v ďalšej povesti zachránila milá svojho milého tak isto pred odvedením do vojny.

Nech je však povesť akákoľvek, Dievča skala je tu a veľmi dobre zapadá do scenérie rieky Hron.

Nová Baňa s viac ako 500 ročnou tradíciou výroby skla

Možno sa vám bude zdať titulok článku prehnaný, ale v okolí Novej Bane sa skutočne začala písať história slovenského sklárstva. Spomeňme len pravdepodobne najstaršiu skláreň na Slovensku. Dokument z roku 1550 hovorí o majiteľovi sklárne v Sklených Tepliciach, ktorý ponúkajúc svoj majetok na predaj, píše: „Na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu.“ Z tohto zápisu sa dá usudzovať, že skláreň tu bola už okolo roku 1330 a jej existencia musela byť podmienená potrebami bohatých miest, ale najmä rozvinutej banskej činnosti. O zániku sklárne ani o jej činnosti sa veľa nevie, ale spomínajú ju aj niektorí zahraniční cestovatelia.

O existencii inej sklárne v našom regióne je však aj písomný záznam. Podľa listiny Turčianskeho konventu z júla 1360 ju založil Peter Glaser v obci Sklené pri Kremnici. Podľa zakladateľa sklárne sa aj obec volala Glaserhau.

Takto videl sklársku technológiu Georgius Agricola, ktorý o návšteve našich krajín vydal v roku 1555 dielo " Dvanásť kníh o baníctve a hutvíctve a takto si môžeme predstaviť aj prácu v našich sklárňach

 Založenie tretej sklárne na Slovensku súvisí podľa historika Alexandra Zrebeného s intezifikáciou banskej činnosti. Štiavnická banská komora v súvislosti so vzrastom baníckej činnosti potrebovala zvýšené množstvá chemického skla, a tak banský erár podpísal 4. júna 1630 zmluvou so sliezskym sklárskym majstrom Michalom Ulmbom o vybudovaní sklárne pri Novej Bani v lokalite, ktorá sa dnes volá Stará Huta. Táto oblasť bola veľmi bohatá na lesy, čo bolo podmienkou na sklársku výrobu. Skláreň bola veľmi úspešná, kvalita jej skla bola najlepšia v širokom okolí. Tabuľové sklo z tejto sklárne sa predávalo v Budapešti, Viedni a Sedmohradsku. Lesov však postupne ubúdalo, navyše bola pri  Žarnovici vybudovaná strieborná huta, ktorá rovnako spotrebovávala drevo, a tak Banská komora v roku 1760 rozhodla, že skláreň zruší. Presťahovala ju do Sihly pri Brezne, do oblasti bohatej na lesy. Tu sa potom začala slávna história malohontských sklární.

Už v roku 1793 zaznamenávame prvé písomné zmienky o sklární v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Skláreň bola majetkom banskobystrického biskupstva – panstvo Sväžý Kríž nad Hronom. Vyrábala tabuľové a úžitkové duté sklo. Pracovalo tu a žilo 63 dospelých a 19 mladistvých osôb. V roku 1822 táto skláreň zhorela a nová bola vybudovaná v doline. Spomenuté sklárne si vyrábali všetky suroviny potrebné na produkciu. Ťažili a drvili kremeň, z popola vyrábali tavidlo a salajku. O sklárňach vypovedá bohatý sumár informácií. Rovnako aj o tom, kto si skláreň od biskupstva prenajímal, kto v nej akú prácu vykonával a aký bol sortiment výrobkov. Skláreň vyrábala aj brúsené sklo. Zanikla pred rokom 1886. V tomto roku bol vo verejnej dražbe celý jej inventár rozpredaný. Je to jedna z mála sklární, o ktorej existujú historické dokumenty v slovenskom jazyku.

Liekovka pre lekáreň vo SV. Kríži nad Hronom /podľa experta J. Žiláka/ liekovka bola vyrobená v Rudne nad Hronom, má maďarský nápis Lekáreň u zlatého leva Hronský sv. Kríž

V roku 1872 vznikla skláreň na výrobu dutého skla v Rudne nad Hronom. Vyrábali sa tu všetky druhy dutého skla. Teda sklo krištáľové, brúsené, lepené, krčmárske sklo, lampy, rôzne druhy úžitkového skla, ale aj rôzne ťažidlá a lekárske sklo. Skláreň mala skutočne veľmi široký sortiment. Zaujímavosťou je, že mala vybudovanú aj malú vodnú elektráreň, hlavne na osvetlenie výrobných priestorov a bytu majiteľa. Skláreň pracovala do roku 1922, keď zanikla, možno ako následok úmrtia majiteľa, 42-ročného Vincenta Ružičku.

Pohľad na skláreň na Rudne nad Hronom

Môžeme spomenúť aj sklárne, ktoré vznikli v širšom okolí, ako skláreň v Čaradiciach (1805), Obyckej Hute (1711), Kľačanoch (1903). Tieto nenadobudli väčší význam a chýba aj ich podrobnejší historický výskum.

Sklárska výroba však  regióne Novej Bane nezanikla. Ján Gopfert získal dedičský podiel od majiteľky sklárne v Rudne nad Hronom, vdovy Ružičkovej, a rozhodol sa tieto financie investovať do vybudovania novej sklárne v Novej Bani. V roku 1907 začal s výstavbou a už 20. mája 1908 skláreň pracovala. Vyrábala úžitkové sklo, brúsené, lisované, obalové a lekárnické sklo. Na začiatku tu pracovalo 57 sklárskych majstrov, fúkačov a brusičov. Išlo o ručnú a namáhavú prácu. Skláreň prechádzala ťažkým obdobiami svetových vojen a hospodárskych kríz, ktoré ju na kratšie obdobia vyraďovali z prevádzky. Okolo roku 1920 zamestnávala 157 robotníkov. V tomto období vybudovali aj 10 bytov pre robotníkov sklárne. Bolo to neskutočne ťažké obdobie, keď sa obdobia krízy striedali s obdobiami akej takej prosperity. Navyše v tomto období sa konali dve svetové vojny, ktoré vývoj veľmi nepriaznivo ovplyvnili. Len pre zaujímavosť by som si dovolil uviesť aj takú záchrannú akciu na obnovenie činnosti sklárne, keď tu bolo v roku 1937 založené družstvo „Tabuľa“, ktoré bolo súčasťou družstva v Kokave nad Rimavicou, kde sa to stalo márnou snahou o obnovenie sklárstva.

Pohľad na skláreň v roku 1921

V roku 1948 bola skláreň znárodnená a roku 1950 sa začalo spracovávanie čadiča z miestnych zdrojov. Typicky sklárska výroba tu pretrvala do roku 1954 a to je tých viac ako 500 rokov / od začiatku výroby v Starej Hute v roku 1630/.  Výrobu z taveného čadiča zvládli novobanskí sklári do roku 1951 a už o rok začali vyrábať produkty z taveného čadiča odlievaním a lisovaním čadičového prášku a jeho následným spekaním tzv. spekaný čadič. V roku 1954 sa začala výroba výrobkov z čadičového vlákna. Transformáciou výroby novobanskej sklárne sa skončila typická sklárska výroba v našom regióne. Jej priamym pokračovaním je Izomat v Novej Bani. 

Pohľad na  sklársku halu, v ktorej sa začali odlievať čadičové výrobky