štvrtok 3. júla 2014

Nová Baňa s viac ako 500 ročnou tradíciou výroby skla












Možno sa vám bude zdať titulok článku prehnaný, ale v okolí Novej Bane sa skutočne začala písať história slovenského sklárstva. Spomeňme len pravdepodobne najstaršiu skláreň na Slovensku. Dokument z roku 1550 hovorí o majiteľovi sklárne v Sklených Tepliciach, ktorý ponúkajúc svoj majetok na predaj, píše: „Na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu.“ Z tohto zápisu sa dá usudzovať, že skláreň tu bola už okolo roku 1330 a jej existencia musela byť podmienená potrebami bohatých miest, ale najmä rozvinutej banskej činnosti. O zániku sklárne ani o jej činnosti sa veľa nevie, ale spomínajú ju aj niektorí zahraniční cestovatelia.
O existencii inej sklárne v našom regióne je však aj písomný záznam. Podľa listiny Turčianskeho konventu z júla 1360 ju založil Peter Glaser v obci Sklené pri Kremnici. Podľa zakladateľa sklárne sa aj obec volala Glaserhau.

Takto videl sklársku technológiu Georgius Agricola, ktorý o návšteve našich krajín vydal v roku 1555 dielo " Dvanásť kníh o baníctve a hutvíctve a takto si môžeme predstaviť aj prácu v našich sklárňach
 Založenie tretej sklárne na Slovensku súvisí podľa historika Alexandra Zrebeného s intezifikáciou banskej činnosti. Štiavnická banská komora v súvislosti so vzrastom baníckej činnosti potrebovala zvýšené množstvá chemického skla, a tak banský erár podpísal 4. júna 1630 zmluvou so sliezskym sklárskym majstrom Michalom Ulmbom o vybudovaní sklárne pri Novej Bani v lokalite, ktorá sa dnes volá Stará Huta. Táto oblasť bola veľmi bohatá na lesy, čo bolo podmienkou na sklársku výrobu. Skláreň bola veľmi úspešná, kvalita jej skla bola najlepšia v širokom okolí. Tabuľové sklo z tejto sklárne sa predávalo v Budapešti, Viedni a Sedmohradsku. Lesov však postupne ubúdalo, navyše bola pri  Žarnovici vybudovaná strieborná huta, ktorá rovnako spotrebovávala drevo, a tak Banská komora v roku 1760 rozhodla, že skláreň zruší. Presťahovala ju do Sihly pri Brezne, do oblasti bohatej na lesy. Tu sa potom začala slávna história malohontských sklární.
Už v roku 1793 zaznamenávame prvé písomné zmienky o sklární v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Skláreň bola majetkom banskobystrického biskupstva – panstvo Sväžý Kríž nad Hronom. Vyrábala tabuľové a úžitkové duté sklo. Pracovalo tu a žilo 63 dospelých a 19 mladistvých osôb. V roku 1822 táto skláreň zhorela a nová bola vybudovaná v doline. Spomenuté sklárne si vyrábali všetky suroviny potrebné na produkciu. Ťažili a drvili kremeň, z popola vyrábali tavidlo a salajku. O sklárňach vypovedá bohatý sumár informácií. Rovnako aj o tom, kto si skláreň od biskupstva prenajímal, kto v nej akú prácu vykonával a aký bol sortiment výrobkov. Skláreň vyrábala aj brúsené sklo. Zanikla pred rokom 1886. V tomto roku bol vo verejnej dražbe celý jej inventár rozpredaný. Je to jedna z mála sklární, o ktorej existujú historické dokumenty v slovenskom jazyku.

Liekovka pre lekáreň vo SV. Kríži nad Hronom /podľa experta J. Žiláka/ liekovka bola vyrobená v Rudne nad Hronom, má maďarský nápis Lekáreň u zlatého leva Hronský sv. Kríž
V roku 1872 vznikla skláreň na výrobu dutého skla v Rudne nad Hronom. Vyrábali sa tu všetky druhy dutého skla. Teda sklo krištáľové, brúsené, lepené, krčmárske sklo, lampy, rôzne druhy úžitkového skla, ale aj rôzne ťažidlá a lekárske sklo. Skláreň mala skutočne veľmi široký sortiment. Zaujímavosťou je, že mala vybudovanú aj malú vodnú elektráreň, hlavne na osvetlenie výrobných priestorov a bytu majiteľa. Skláreň pracovala do roku 1922, keď zanikla, možno ako následok úmrtia majiteľa, 42-ročného Vincenta Ružičku.
Pohľad na skláreň na Rudne nad Hronom
Môžeme spomenúť aj sklárne, ktoré vznikli v širšom okolí, ako skláreň v Čaradiciach (1805), Obyckej Hute (1711), Kľačanoch (1903). Tieto nenadobudli väčší význam a chýba aj ich podrobnejší historický výskum.
Sklárska výroba však  regióne Novej Bane nezanikla. Ján Gopfert získal dedičský podiel od majiteľky sklárne v Rudne nad Hronom, vdovy Ružičkovej, a rozhodol sa tieto financie investovať do vybudovania novej sklárne v Novej Bani. V roku 1907 začal s výstavbou a už 20. mája 1908 skláreň pracovala. Vyrábala úžitkové sklo, brúsené, lisované, obalové a lekárnické sklo. Na začiatku tu pracovalo 57 sklárskych majstrov, fúkačov a brusičov. Išlo o ručnú a namáhavú prácu. Skláreň prechádzala ťažkým obdobiami svetových vojen a hospodárskych kríz, ktoré ju na kratšie obdobia vyraďovali z prevádzky. Okolo roku 1920 zamestnávala 157 robotníkov. V tomto období vybudovali aj 10 bytov pre robotníkov sklárne. Bolo to neskutočne ťažké obdobie, keď sa obdobia krízy striedali s obdobiami akej takej prosperity. Navyše v tomto období sa konali dve svetové vojny, ktoré vývoj veľmi nepriaznivo ovplyvnili. Len pre zaujímavosť by som si dovolil uviesť aj takú záchrannú akciu na obnovenie činnosti sklárne, keď tu bolo v roku 1937 založené družstvo „Tabuľa“, ktoré bolo súčasťou družstva v Kokave nad Rimavicou, kde sa to stalo márnou snahou o obnovenie sklárstva.
Pohľad na skláreň v roku 1921
V roku 1948 bola skláreň znárodnená a roku 1950 sa začalo spracovávanie čadiča z miestnych zdrojov. Typicky sklárska výroba tu pretrvala do roku 1954 a to je tých viac ako 500 rokov / od začiatku výroby v Starej Hute v roku 1630/.  Výrobu z taveného čadiča zvládli novobanskí sklári do roku 1951 a už o rok začali vyrábať produkty z taveného čadiča odlievaním a lisovaním čadičového prášku a jeho následným spekaním tzv. spekaný čadič. V roku 1954 sa začala výroba výrobkov z čadičového vlákna. Transformáciou výroby novobanskej sklárne sa skončila typická sklárska výroba v našom regióne. Jej priamym pokračovaním je Izomat v Novej Bani. 
Pohľad na  sklársku halu, v ktorej sa začali odlievať čadičové výrobky

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára