Z Novej Bane si odniesol do Francúzska vzorku „medenej" vody...

                                                                        Richard Kafka, Žiar nad Hronom

                                                                        Marian Pavúk, Hliník nad Hronom

Náš región, očaril  v roku 1728 francúzkeho  filozofa MONTESQUIEU - celým menom Charles-Louis de Secondat, alebo Baron de La Brède et de Montesquieu /1689-1775/, spolutvorcu idey deľby moci v štáte na zákonodarnú, výkonnú a súdnu,očaril ho najmä vyvinutým baníctvom

Montesquieu

Musí nám byť vzácne ak natrafíme na svetovo uznávaného vedca, znalca politických a spoločenských pomerov, ktorého náš región zaujal a tento zanechal potom po sebe výroky, ktoré dávali svetu signály o ľuďoch žijúcich napríklad vo Vyhniach, Kremnici, Banskej Štiavnici alebo v Novej Bani. Samozrejme, že takýto človek musel byť veľmi dobre materiálne  zabezpečený a Montesquieu takýmto bezosporu bol. Narodil sa do bohatej šľachtickej rodiny a vyštudoval najprestížnejšie francúzske školy. Po strýkovi zdedil šľachtický titul a stal sa členom parlamentu v Bordeaaux.

    .V Montesquienovi však víťazilo presvedčenie, že musí zistiť, ako  funguje spoločenský systém v iných kútoch Európy. V roku 1725 opustil parlament a svoj majetok ešte zvýšil. Keď ho o tri roky neskôr zvolili za člena Francúzskej akadémie, nedržalo ho doma už nič.

    Cez fiktívne listy cudzinca z Francúzska opísal absurdity absolutistického zriadenia. A tak išiel do Anglicka, ktoré považoval za politicky najvyspelejšie, lebo už v tom čase  malo oddelenú zákonodarnú a výkonnú moc. Na ceste po Európe nevynechal ani Taliansko, Holandsko či Rakúsko.

Hoci Uhorsko malo vtedy povesť zaostalejšej časti Európy, Mostesquieu sa mu nevyhol. Filozof z Bordeaux prišiel do Uhorska skúmať miestnu politiku.

Keď zavítal do vtedajšieho Prešporku a dnešnej Bratislavy, písal sa rok 1728, nebolo to len preto, že v 18. storočí to patrilo k protokolu pri návšteve Viedne, ale ako napísal v jednom zo svojich listov : „Chcem navštíviť Uhorsko, lebo kedysi všetky štáty boli také, ako je ono teraz, a ja chcem poznať mravy našich otcov,“

 Možné je aj to, že francúzsky osvietenec prišiel na pozvanie svojho slovenského súčasníka. Mateja Bella, ktorý bol od neho starší len o päť rokov.

Teraz niekoľko dojmov z našej krajiny, ako ich popísal francúzsky filozof:
-„Bol som 12 dní v Prešporku,“ napísal Montesquieu v jednom zo svojich listov. Zaujali ma dve veci - rokovanie Uhorského snemu a miestne víno.

 - Jeden deň si pozrel  zasadnutie snemu, na druhý deň pil víno s belehradským biskupom Nádašdym. „Ustavične ma nútil pripíjať na zdravie, až sme sa spolu opili,“ napísal Montesquieu v liste. Nádašdy ho toľko pozýval do Belehradu na svoje kone, ktoré ho nebudú stáť „ani denár“, až to mladý filozof nevydržal. „Vaša reverencia tak veľmi pije, že ma urobí nešťastným hneď prvý deň,“ odvetil biskupovi a odišiel do Kremnice.

- Keď potom z Prešporku utiekol pred Nádašdym do Kremnice, namieril si to na miesta, ktoré územie Slovenska preslávili najviac. Do baní. Počas takmer mesiac dlhého pobytu v Uhorsku Montesquieu videl niekoľko baníckych  miest vrátane Banskej Štiavnice. Nakoniec tu vznikla  o 35 rokov neskôr vznikla prvá banská vysoká škola v Európe. Je veľmi pravdepodobné, že navštívil aj kúpele pri Banskej Štiavnici. „Voda z týchto studni má takú vlastnosť, že ak do nej vložíme železo, po určitom čase vytiahneme meď,“ opísal návštevu v Novej Bani. Keď opúšťal Slovensko, niesol si so sebou aj trochu „medenej“ vody z Novej Bane. Čo vzal, vrátil stonásobne. V demokratickej ústave, ktorú dnes používame.

Teraz niekoľko slov o možno  najdôležitejšej etape jeho života :

O tri roky neskôr sa Montesquieu vrátil do Francúzska a začal mu zlyhávať zrak. A tak sa a možno preto pustil do svojho najdôležitejšieho diela, Ducha zákonov. Vyšlo ešte pred jeho smrťou v roku 1755, netrvalo však dlho a Vatikán ho zaradil na index.

V spisoch Duch zákonov a Perzské listy Montesquieu zdôvodňoval, že panovník musí úplne rešpektovať zákony schválené parlamentom a činnosť sudcov musí byť celkom nezávislá. V opačnom prípade panuje nesloboda.

Jeho vplyv sa nezmenšil ba práve naopak len  po sto rokoch  po Montesquieuovom narodení začala fungovať federálna vláda amerických štátov podlá ústavy inšpirovanej Duchom zákonov. Za najslobodnejšie zriadenie kniha označuje také, kde sú výkonná, zákonodarná a súdna moc prísne oddelené.

Montesquieu sa tak stal otcom teórie o deľbe moci v štáte a americká ústava vzorom pre desiatky ústav po nej. Medzi ne sa v roku 1920 zaradila aj československá ústava a po nej v roku 1992 aj naša slovenská.

Rudniansky vodopád

Rudnianský vodopád




Tento článok pripravil pre tento blog o Novej Bani a okolí  Ján Kováčik

  K pomerne málo známym prírodným zaujímavostiam regiónu Stredného Pohronia patrí Rudniansky vodopád. Je jediným chráneným vodopádom v Štiavnických vrchoch. Jeho výška je asi 4 m a vznikol pri tektonickom zlome. Tvorí ho viacero prúdov, obtekajúcich skalu, ktoré v zime vytvárajú nádhernú cencúľovú výzdobu. V roku 1995 bol vyhlásený za prírodnú pamiatku. Nachádza sa na hornom toku Rudnianskeho potoka. Je dostupný po neoficiálnej asfaltovej ceste z Rudna nad Hronom Rudnianskou dolinou do Uhlísk, asi 5 km nad obcou. Síce sa nachádza hneď pri ceste, ale je ukrytý za zákrutou, preto je ho pomerne ťažké nájsť.

Krása Rudnianského vodopádu sa mení podľa ročného obdobia

Prírodná rezervácia KLÍČA pri Hronskom Beňadiku jedno z veľmi významných zachovalých chránených území na Slovensku

Poniklec veľkokvetý

   Prírodná rezervácia Klíča sa nachádza v katastrálnom území obce Hronský Beňadik a zaberá južné svahy kóty Klíča /430 metrov nad morom/, je to vlastne úbočie na pravej strane starej cesty z Novej Bane do Hronského Beňadika, začína sa pri dnes už moderne vybudovanej križovatke a zaberá rozlohu 5,70 hektárov. Za prírodnú rezerváciu bola táto oblasť vyhlásená v roku 1973.
   Patrí k územiam, ktoré poskytujú ochranu teplomilným spoločenstvám rastlín a živočíchov, vlastne tvoria severnú hranicu rozšírenia unikátnych rastlín a živočíchov. Vegetačný kryt tvoria z dvoch tretín lesy a jedna tretina pripadá na lesostepy. Lesné jedince tvoria duby /zimný, cérový/, hrab a lipa malolistá, ďalej je to javor, hloch, vtáčí zob a svíb krvavý.
   Najvzácnejšie sú však kvetné druhy  medzi ktoré patria kavyľ /Ivanov, tenkolistý/,, ale najmä poniklec veľkokvetý, zimozeleň menšia, zvonček veľkoklasý, a nátržník skalný.
  Bohatý je aj výskyt fauny uvádza sa výskyt 37 druhov chrobákov, 26 druhov motýľov, rôznych vtákov tu bolo zaznamenaných 26 druhov.Z plazov si našu pozornosť zaslúži výskyt jašterice zelenej, slepúcha lámavého, a užovky stromovej.
   Najväčším nebezpečím pre túto prírodnú rezerváciu /ako som už uviedol slovenského významu/ je jej zarastanie nepôvodnými drevinami.

Ešte raz Poniklec veľkokvetý

Dievčia skala pri Orovnici

Dievčia skala

Nad starou štátnou cestou medzi Novou Baňou a Orovnicou sa vypína bralo-sopečný útvar akási kamenná homola. Nejedná sa o nejaký  geologický super unikát v sopečnom pohorí, no poloha, ktorá tomuto útvaru zabezpečuje dobrú viditeľnosť zo starej ale aj novej štvorprúdovej cesty medzi Novou Baňou a Orovnicou vzbudzuje záujem a tak si zaslúži našu pozornosť.

V troch štvrtinách tejto skaly je kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Skala sa nazýva Dievča skala a existuje niekoľko povestí o tom, ako tento názov vznikol. Keby sme chceli názov hodnotiť racionálne, asi by sme prišli k záveru, že dve základné povesti majú rovnaký princíp – dievča bolo prinútené skočiť zo skaly pre niekoho, na kom mu mimoriadne záležalo. V jednom prípade bolo treba skokom z vrcholu skaly zachrániť svojho milého a v druhom prípade svojho brata.

V každom prípade sa skok podaril a dievča aj jej brat, alebo milý sa zachránili. Pravdepodobne preto že  malo široké a bohaté sukne, ktoré pri nosení krojov neboli ničím výnimočným vytvoril sa padákový efekt. Úspešným skokom sa zachránila  aj osoba, na ktorej jej záležalo. Samozrejme, že racionalizovať povesti je veľmi ťažké, a tak v jednom prípade zachránila sestra svojho brata z vojska, ktoré ho odviedlo do boja a v ďalšej povesti zachránila milá svojho milého tak isto pred odvedením do vojny.

Nech je však povesť akákoľvek, Dievča skala je tu a veľmi dobre zapadá do scenérie rieky Hron.

Nová Baňa s viac ako 500 ročnou tradíciou výroby skla

Možno sa vám bude zdať titulok článku prehnaný, ale v okolí Novej Bane sa skutočne začala písať história slovenského sklárstva. Spomeňme len pravdepodobne najstaršiu skláreň na Slovensku. Dokument z roku 1550 hovorí o majiteľovi sklárne v Sklených Tepliciach, ktorý ponúkajúc svoj majetok na predaj, píše: „Na pozemku je aj skláreň, ktorá už 220 rokov vyrába sklenené výrobky pre banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu.“ Z tohto zápisu sa dá usudzovať, že skláreň tu bola už okolo roku 1330 a jej existencia musela byť podmienená potrebami bohatých miest, ale najmä rozvinutej banskej činnosti. O zániku sklárne ani o jej činnosti sa veľa nevie, ale spomínajú ju aj niektorí zahraniční cestovatelia.

O existencii inej sklárne v našom regióne je však aj písomný záznam. Podľa listiny Turčianskeho konventu z júla 1360 ju založil Peter Glaser v obci Sklené pri Kremnici. Podľa zakladateľa sklárne sa aj obec volala Glaserhau.

Takto videl sklársku technológiu Georgius Agricola, ktorý o návšteve našich krajín vydal v roku 1555 dielo " Dvanásť kníh o baníctve a hutvíctve a takto si môžeme predstaviť aj prácu v našich sklárňach

 Založenie tretej sklárne na Slovensku súvisí podľa historika Alexandra Zrebeného s intezifikáciou banskej činnosti. Štiavnická banská komora v súvislosti so vzrastom baníckej činnosti potrebovala zvýšené množstvá chemického skla, a tak banský erár podpísal 4. júna 1630 zmluvou so sliezskym sklárskym majstrom Michalom Ulmbom o vybudovaní sklárne pri Novej Bani v lokalite, ktorá sa dnes volá Stará Huta. Táto oblasť bola veľmi bohatá na lesy, čo bolo podmienkou na sklársku výrobu. Skláreň bola veľmi úspešná, kvalita jej skla bola najlepšia v širokom okolí. Tabuľové sklo z tejto sklárne sa predávalo v Budapešti, Viedni a Sedmohradsku. Lesov však postupne ubúdalo, navyše bola pri  Žarnovici vybudovaná strieborná huta, ktorá rovnako spotrebovávala drevo, a tak Banská komora v roku 1760 rozhodla, že skláreň zruší. Presťahovala ju do Sihly pri Brezne, do oblasti bohatej na lesy. Tu sa potom začala slávna história malohontských sklární.

Už v roku 1793 zaznamenávame prvé písomné zmienky o sklární v Kľakovskej doline pri Novej Lehote. Skláreň bola majetkom banskobystrického biskupstva – panstvo Sväžý Kríž nad Hronom. Vyrábala tabuľové a úžitkové duté sklo. Pracovalo tu a žilo 63 dospelých a 19 mladistvých osôb. V roku 1822 táto skláreň zhorela a nová bola vybudovaná v doline. Spomenuté sklárne si vyrábali všetky suroviny potrebné na produkciu. Ťažili a drvili kremeň, z popola vyrábali tavidlo a salajku. O sklárňach vypovedá bohatý sumár informácií. Rovnako aj o tom, kto si skláreň od biskupstva prenajímal, kto v nej akú prácu vykonával a aký bol sortiment výrobkov. Skláreň vyrábala aj brúsené sklo. Zanikla pred rokom 1886. V tomto roku bol vo verejnej dražbe celý jej inventár rozpredaný. Je to jedna z mála sklární, o ktorej existujú historické dokumenty v slovenskom jazyku.

Liekovka pre lekáreň vo SV. Kríži nad Hronom /podľa experta J. Žiláka/ liekovka bola vyrobená v Rudne nad Hronom, má maďarský nápis Lekáreň u zlatého leva Hronský sv. Kríž

V roku 1872 vznikla skláreň na výrobu dutého skla v Rudne nad Hronom. Vyrábali sa tu všetky druhy dutého skla. Teda sklo krištáľové, brúsené, lepené, krčmárske sklo, lampy, rôzne druhy úžitkového skla, ale aj rôzne ťažidlá a lekárske sklo. Skláreň mala skutočne veľmi široký sortiment. Zaujímavosťou je, že mala vybudovanú aj malú vodnú elektráreň, hlavne na osvetlenie výrobných priestorov a bytu majiteľa. Skláreň pracovala do roku 1922, keď zanikla, možno ako následok úmrtia majiteľa, 42-ročného Vincenta Ružičku.

Pohľad na skláreň na Rudne nad Hronom

Môžeme spomenúť aj sklárne, ktoré vznikli v širšom okolí, ako skláreň v Čaradiciach (1805), Obyckej Hute (1711), Kľačanoch (1903). Tieto nenadobudli väčší význam a chýba aj ich podrobnejší historický výskum.

Sklárska výroba však  regióne Novej Bane nezanikla. Ján Gopfert získal dedičský podiel od majiteľky sklárne v Rudne nad Hronom, vdovy Ružičkovej, a rozhodol sa tieto financie investovať do vybudovania novej sklárne v Novej Bani. V roku 1907 začal s výstavbou a už 20. mája 1908 skláreň pracovala. Vyrábala úžitkové sklo, brúsené, lisované, obalové a lekárnické sklo. Na začiatku tu pracovalo 57 sklárskych majstrov, fúkačov a brusičov. Išlo o ručnú a namáhavú prácu. Skláreň prechádzala ťažkým obdobiami svetových vojen a hospodárskych kríz, ktoré ju na kratšie obdobia vyraďovali z prevádzky. Okolo roku 1920 zamestnávala 157 robotníkov. V tomto období vybudovali aj 10 bytov pre robotníkov sklárne. Bolo to neskutočne ťažké obdobie, keď sa obdobia krízy striedali s obdobiami akej takej prosperity. Navyše v tomto období sa konali dve svetové vojny, ktoré vývoj veľmi nepriaznivo ovplyvnili. Len pre zaujímavosť by som si dovolil uviesť aj takú záchrannú akciu na obnovenie činnosti sklárne, keď tu bolo v roku 1937 založené družstvo „Tabuľa“, ktoré bolo súčasťou družstva v Kokave nad Rimavicou, kde sa to stalo márnou snahou o obnovenie sklárstva.

Pohľad na skláreň v roku 1921

V roku 1948 bola skláreň znárodnená a roku 1950 sa začalo spracovávanie čadiča z miestnych zdrojov. Typicky sklárska výroba tu pretrvala do roku 1954 a to je tých viac ako 500 rokov / od začiatku výroby v Starej Hute v roku 1630/.  Výrobu z taveného čadiča zvládli novobanskí sklári do roku 1951 a už o rok začali vyrábať produkty z taveného čadiča odlievaním a lisovaním čadičového prášku a jeho následným spekaním tzv. spekaný čadič. V roku 1954 sa začala výroba výrobkov z čadičového vlákna. Transformáciou výroby novobanskej sklárne sa skončila typická sklárska výroba v našom regióne. Jej priamym pokračovaním je Izomat v Novej Bani. 

Pohľad na  sklársku halu, v ktorej sa začali odlievať čadičové výrobky

Slovenský čínsky múr sa začína alebo končí pri Orovnici

Je to vlastne dobrý námet pre dlhšie trvajúci výlet po „slovenskom čínskom múre“ od Orovnici až po Dunaj.

Historici diskutujú o rôznych teóriách, prečo vlastne vznikol val tiahnúci sa od Dunaja pozdĺž západného brehu rieky Hron a Ipeľ až k Sitnu. Pritom je zaujímavé, že val je najlepšie viditeľný v lesoch. Mimo lesov bol val obyčajne rozrušený intenzívnou poľnohospodárskou činnosťou. Jedným z miest, kde je dobre viditeľný v lesoch, je Orovnica, kde túto lokalitu nazývajú turecké valy.

Vráťme sa však k teóriám, prečo tento val vznikol – jedna hovorí, že je to hraničný val z doby bronzovej, ďalšia, že ide o pevnostný systém Keltov, Dákov alebo Rimanov. Tiež existuje názor, že sú to pozostatky avarských Hrinkov zo 7. – 8. storočia alebo opevnené hranice Veľkej Moravy, ale nechýba ani teória o tom, že ide o hranice uhorského a poľského štátu. Teórii je dosť, no skutočnosťou je, a v tom sa vedci zhodujú, že na vybudovanie takéhoto rozsiahleho diela sa musel zúčastniť

Situačný plán tureckých valov pri Orovnici

veľký počet pracovníkov pri veľmi dobrej organizácii práce. Hoci sa archeológovia venujú skúmaniu valu niekoľko desiatok rokov, k uspokojivému výsledku ešte nedospeli.

Prieskumy ukázali, že samotný val zrejme v miestach, kde je minimálne poškodený, je zložený z ílovitej zeminy, na spodku 13 až 15 metrov široký a jeho výška mohla byť tri až štyri metre. Obranná účinnosť valu bola zvýšená drevenými hradbami z dubového dreva tak, že sa výška valu zvýšila na 5 – 6 metrov. Ďalej boli okolo valu vykopané priekopy, ktoré mali hĺbku do dvoch metrov , čím sa efektívna výška valu zvyšovala.

Pri archeologických vykopávkach  boli v reze valu nájdené aj rôzne praveké nálezy ako úlomky keramiky, kremencové odštepky, zlomky plochých nástrojov – motýk, sekier, a pod. Pri výskume a prekopaní valu sa zistilo, že tento je vytvorený z červenej vypálenej hliny – tehloviny, a preto sa nazýva aj spečený val.

Zaujímavosťou je, že tento val voľne nadväzuje na podobné valy v Maďarsku, v bývalej Juhoslávii a v Rumunsku, a tak sa najnovšie predpokladá, že tento systém slúžil v 4. storočí nášho letopočtu na zabránenie vstupu jazdeckých nomádskych kmeňov, najmä Húnov na chránené územia. Podľa týchto predpokladov sa spojili a valy vybudovali Rimania v spojení so stredoeurópskymi kmeňmi Sarmatov a Kvádov.

Asi by to stálo za to prejsť ho celý, bola by to zaujímavá turistická atrakcia.

Takto vyzerá val pri Žemberovciach v Levickom okrese

Od Partizánskej chaty na Vtáčnik

Pohľad na Kláštorsku skalu

 Zo samotného Žiaru nad Hronom je na Vtáčnik niekoľko turistických ciest. Môže sa ísť zo žarnovickej strany, alebo dlhšou, ale pohodlnejšou cestou z Prochota , ale tieto cesty sú veľmi dobre vyznačené v turistických sprievodcoch. Pri väčšine ciest sa dostávame k Partizánskej chate a od tejto je to asi 50 minút značkovaným chodníkom  na vrchol. 

  Prečítajme si niečo viac o tomto magickom pohorí

  Pohorie Vtáčnik je 30 kilometrov dlhé.

   Pohorie Vtáčnik predstavuje mohutnú hradbu medzi žiarskou a hornonitrianskou kotlinou a vlastne uzatvára žiarsku kotlinu. Je to pohorie strednohorského charakteru s najvyšším vrchom rovnakého mena Vtáčnik, ktorý má nadmorskú výšku 1346 metrov. Spomínaná hradba  pohoria Vtáčnik vytvára masív, ktorý je skoro 30 kilometrov dlhý a 8 až 18 kilometrov široký bez jediného priechodného priesmyku, v strede s impozantným vrcholom, ktorý patrí medzi najlepšie výhliadkové vrcholy na Slovensku. Z vrcholu sú vynikajúce výhľady na Hornú Nitru a Stredné Pohronie samozrejme so Žiarom nad Hronom. Vlastne vrchol Vtáčnika tvorí akási rovina s prudkými skalnými zrázmi smerom na hornonitriansku stranu. V roku 1966 bolo zriadené Chránené územie Národná prírodná rezervácia VTÁČNIK rozhodnutím Komisie SNR pre školstvo a kultúru. Územie sa nachádza v katastrálnom území obcí Kľak a Lehota pod Vtáčnikom v celkovej výmere 245,62 ha, z toho na území bývalého okresu Žiar nad Hronom 159,93 ha.

Vodopád na Pokutskom potoku

 Vrcholová kniha.

V strede vrcholovej rovinky je umiestnený kríž a samozrejme aj vrcholová kniha. Dovolil by som si upozorniť na vrcholovú knihu aj vo všeobecnej rovine, na mnohých slovenských kopcoch sú umiestnené vo vodotesnej nádobe knihy alebo zošity do ktorých sa zapisujú turisti ktorí na vrchol vystúpili. V prípade tatranských vrcholov sa tam má zaznamenať aj trasa, ktorou sa budú turisti vracať, ďalej sa tam zapisujú dojmy z výstupu a podobne. Je to vynikajúce čitateľské osvieženie, najmä ak je kniha staršia a môžete tam nájsť aj svoje predchádzajúce návštevy daného miesta. Samozrejme, že sa nájdu aj „turisti“, ktorí majú úmysel knihu poškodiť a preto je na vrchole ukrytá a treba ju pohľadať.

Jasoň chochlačkový

 Skalné mesto na Kláštornej skale.

   Celý masív Vtáčnika je sopečného pôvodu a preto sa tu dajú nájsť najrôznejšie skalné útvary, možno  tieto útvary najlepšie charakterizuje takzvané Skalné mesto na Kláštornej skale lokalita v nadmorskej výške 1279 metrov je vzdialená len poldruha kilometra od vrcholu. Tvorí ju skupina skalných pilierov nad okolitým terénom, ktoré vznikli niekoľko miliónov rokov trvajúcou činnosťou vody, slnka a vetra, pôsobením ktorých sa menej odolné časti oddelili a vytvorili suťové polia a odolnejšie pretrvali a vytvorili spomínané piliere.

Skalné mesto

  Rozprávkový bukový prales.

 Pre samotné pohorie Vtáčnika je však typickejšia bohatosť živej prírody, predovšetkým sú to stromy a menovite buky, ktoré sa som síce dostali, ale nedokázali pre nadmorskú výšku vyrásť a vytvorili prales bizarných rozprávkových tvarov. Buky, ktoré sú v tomto lese majú okolo 180 rokov a výšku len od 3 do 7 metrov. Ich tvary sú fascinujúce najmä v zimnom období, keď sa na nich vytvorí námraza a napadne na ne snehová prikrývka. Celá oblasť je od roku 1966 Národnou prírodnou rezerváciou a len zoológovia tu napočítali viac ako 5500 živočíšnych druhov. Je to skutočné „eldorádo“ vtákov, ktorých tu hniezdi viac ako 130 druhov, ale pohorie je bohaté aj na vysokú zver. Stretnúť sa dajú aj muflóny, divé mačky, rysy, je to jednoducho „ bohatstvo druhov“.

Bukový prales v zime

Zo Žarnovice k Partizánskej chate na Škurátke

Cestou pamätníkov na boje v druhej svetovej vojne a zaujímavých prírodných útvarov

   Pamätník na Brode

Pamätník na Brode

  Našu návštevu Kľakovskej doliny začneme pri pamätníku hrdinov Slovenského národného povstania na Brode, tu je vlastne aj odbočka do Kľakovskej doliny zo štátnej cesty Žarnovica –Veľké Pole.

   V auguste 1970 bol na Brode, lokalite patriacej do obce Horné Hámre odhalený pamätník na pamiatku hrdinských bojov, ktoré sa na týchto miestach odohrali v dňoch 26. a 27.septembra 1944. Bojov proti nemeckej armáde sa zúčastnil oddiel novobanských partizánov spolu so Slovenskou armádou, reprezentovaná Trnavskou posádkou. Pamätník zo spišského travertínu je vybudovaný na odbočke do Ostrého Grúňa a v modernom poňatí zobrazuje travertínové päste vyrastajúce priamo zo zeme. Tieto impozantné zdvihnuté päste sú akýmsi výkričníkom dobe, ktorá by sa už nikdy nemala zopakovať. Trnavská posádka, sa ako prvá jednotka Slovenskej armády zo západoslovenského kraja pripojila k Slovenskému národnému povstaniu.
   Pamätník má teda moderný výtvarný výraz a je dielom Jarmily Podzimkovej – Mráčkovej /1928-1981/, sochárky, ktorá rada tvorila v našom kraji a ona je napríklad aj autorkou pamätníka v Ostrom Grúni.
Pri schvaľovaní už postaveného pamätníka / boli také pravidlá, že ideologické posúdenie bolo prvoradé/ v roku 1970 vyslovili niektorí vtedajší funkcionári Okresného národného výboru v Žiari nad Hronom pochybnosti nad vyjadrenou myšlienkou pamätníka a začali sa umelkyne pýtať, či tie päste nie sú myslené ako protest proti vstupu Sovietskych, Maďarských, Poľských, Nemeckých a Bulharských vojsk 21. augusta 1968 do Československa, našli sa aj takí, ktorí celkom vážne žiadali pamätník zbúrať. V tom čase mladá 42 ročná umelkyňa bola v dosť ťažkej situácii. Podľa ideologických posudzovateľov by to bol v tom období veľký politický priestupok a navyše svoje ona dielo, ktoré vytvorila milovala.

Pamätník na Ostrom Grúni a v Kľaku

Pamätník v Ostrom grúni

Celkový pohľad na pamätník dielo Jarmily Podzimkovej - Mráčkovej

   Sú to pamätníky na najsurovšiu a najbrutálnejšiu akciu špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweis, ktorá sa uskutočnila 21. januára 1945. Táto jednotka prepadla podhorské obce Ostrý Grúň a Kľak a vyvraždila tu viac ako 140 nevinných obetí väčšinou žien, detí a starcov, najmladší boli 3 a 5 mesačné dojčatá a najstarší obyvateľ mal 75 rokov.

Týmto obetiam boli odhalené pamätníky obetiam v Ostrom Grúni /1965/a v Kľaku/ 1966/.

       Pamätník na Ostrom Grúni znázorňuje matku, ktorá si chráni svoje dieťa, je to emotívne silne precítené dielo. Niet sa ani čomu čudovať, autorka bronzovej sochy Jarmila  Podzimková Mráčková strávila nejeden deň v Ostrom Grúni, aby celú udalosť precítila. V tom čase ešte žili účastníci tragédie a umelkyňa s nimi strávila celé hodiny, navyše keď dielo tvorila sa tak zahĺbila do práce, že sa jej miestami zdalo, že znázornená matka je živá a v noci keď odchádza z ateliéru aj táto žena odchádza s ňou.
       Pamätník obetiam v Kľaku je dielom J. Hučku.

Pamätník v Kľaku

Sopečný komín na Ostrovici

   Asi 1500 metrov od obce Kľak sa nachádza prírodná pamiatka Ostrovica. je to významný krajinný celok juhozápadnej časti pohoria Vtáčnik.

Celkový pohľad na Ostrovicu

   Na rozlohe 4,44 hektára sa tu nachádza suťové pole rozpadnutého andezitu. Zo zeme nad okolitým terénom akoby vyrástli tri výrazné skalné veže s výškou 20 až 40 metrov. Majú kolmé steny, jedna z nich je okrem toho valcovitého tvaru. Ide o zachovalý sopečný komín, ktorý vytvorila láva vytekajúca zo zeme. Bolo to pred niekoľkými miliónmi rokov, keď sa zarovnaný starovulkán Vtáčnik po zaliatí morom znova prebudil a začal chŕliť tekutý andezit. Ten bol rôznej kvality a práve v závislosti od nej sa časť rozpadla na suťové kamenné moria, z časti sa zvetrávaním vytvorila orná pôda, ale ten najodolnejší oproti vetru, vode, mrazu a slnku sa zachoval do dnešných čias. Z takého materiálu sú aj veže na Ostrovici a z tohto dôvodu boli označené ako Prírodná pamiatka. Je to skutočne pamiatka na formovanie nášho regiónu. Je to akási starožitnosť našej prírody, ktorá vznikla pred miliónmi rokov bez zásahu človeka. Celé toto dielo má vedecko-výskumný a náučný význam. Slúži nám ako názorný príklad a doklad o procese dozrievania sopečnej činnosti v Západných Karpatoch.

            Lesný porast Ostrovice patrí takisto do kategórie chránených bukovo-jedľových lesov prepletených javormi. Z rastlín si tu našla domov čučoriedka obyčajná a chránené papradie. Lokalita je zvlášť bohatá na najrôznejší hmyz. Raritou je skutočnosť, že tu žije 33 druhov pavúkov, nechýbajú chránené bystrušky a salamandra škvrnitá.

            Ostrovica mnohým návštevníkom pripomína lokalitu, ktorú vytvorila neznáma civilizácia a preto vzbudzuje množstvo otázok.

Partizánska chata s pamätným partizánskym lesom 

Partizánsky les bol vyhlásený za chránený areál rozhodnutím bývalého Okresného národného úradu v Žiari nad Hronom v roku 1975. Ide o lokalitu ležiacu v katastrálnom území obce Kľak pod vrcholom Škurátka. Na tomto mieste sa počas Slovenského národného povstania odohrávali partizánske boje a pri 20. výročí, teda v roku 1964 tu bol vysadený les smrekovca opadavého (ľudovo červený smrek) do tvaru päťcípej hviezdy s rozpätím 50 metrov.

Pamätný partizánky les na Škurátke

            Ďalším objektom, ktorý sa v lokalite nachádza, je Partizánska chata, v ktorej počas SNP sídlil partizánsky štáb brigády kapitána Nálepku, ktorej politickým komisárom bol Anton Šagát. Hlavnou úlohou brigády bolo znemožniť nemeckej armáde vybudovanie delostreleckých pozícií v pohorí Vtáčnik, z ktorého sa dala dobre kontrolovať hornonitrianska dolina.

            Zaujímavé je, že túto chatu nepostavili partizáni, ale podľa dostupných informácií ju postavil Gejza Medrický, ktorý bol v rokoch 1939 – 1944 ministrom hospodárstva Slovenského štátu. Jeho otec bol horárom v Prochote. Neviem, či informácia je dôveryhodná, preto by som bol rád, keby sa medzi čitateľmi našiel niekto, kto pozná históriu jej postavenia.

            Chata, vybudovaná v prekrásnom prostredí, slúži ešte aj dnes a pohodlne tam môže bývať asi dvanásť ľudí. Neďaleko nej stojí hrob sovietskeho partizána, kapitána Petra Chvorosta

Partizánska chata na Škurátke

Cesta za technickými zaujímavosťami zo Žarnovice do Hrabičova a Župkova .

Lesná železnica v Kľakovskej doline /Hrabičove/ a ložisko Tetradymitu v Župkove

Vlak s nákladom dreva

            Vydajme sa teraz na cestu zo Žarnovice Kľakovskou dolinou smerom do  Hrabičova a Župkova. Začnime netradične spomienkou na najvznešenejšiu návštevu, ktorá išla touto cestou.

V lete 19. až 31. júla.  roku 1764 navštívili nasledovníci rakúsko-uhorského trónu a neskorší cisári Jozef a Leopold náš región. Boli to synovia cisára Františka Lotrinského a jeho manželky cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie. Neskôr sa obaja stali cisármi a uhorskými kráľmi. Jozef v rokoch 1780-1790 a Leopold 1790-1792. Princ Leopold si viedol z cesty relatívne podrobný denník, kde zachytil mnohé technické zaujímavosti, ale aj príhody zo života našich ľudí. Zaujímavé je že do denníka  o návšteve Žarnovice opísal aj návštevu pivovaru a pohostenie, ktoré im tam pripravili, popisujem ju tu len preto, že pravdepodobne to bola najvznešenejšia návšteva pivovaru nielen v našom regióne, ale na celom Slovensku. Nechajme rozprávať princa Leopolda :“Keď sme vyšli z jednej štôlne, nastúpili sme do koča a šli sme obedovať do chýrečného pivovaru v Žarnovici. Cestou sme videli rieku Hron, po ktorej sa splavuje množstvo stavebného aj palivového dreva, z ktorého sa páli uhlie pre potrebu baní. Je to veľká budova štvorcového pôdorysu, ktorá vynáša komore16 tisíc florénov z piva a páleného, čo sa tam vyrába. Obedovali sme v besiedke na lúke, postavenej zo zelene zhotovenej umeleckým spôsobom na vysokej úrovni z konárov stromov. Bola tam aj čestná eskadra z pluku Karola Palfiho“.  Ďalej vo svojom denníku uvádza : „Uhlie sa tu vyrába z dreva, ktoré sa sem dopravuje z blízkych vrchov pomocou prieplavu širokého len 4 stopy a o voľačo viac ako jednu stopu hlbokého. Medzi vrchmi sa nachádza veľká nádrž na vodu, ktorá sa otvorí vtedy, keď chcú plaviť drevo nahádzané do malého priestoru, a ktoré voda prudko odnáša.“

       Je ťažké zistiť, prečo sa od tohto pomerne ekologického spôsobu upustilo, ale drevo sa začalo sťahovať prostredníctvom konských a volských záprahov. Ťažba sa však iste rozširovala a tento spôsob dopravy dreva na pílu a k pltiam do Žarnovice nepostačoval.

Slávnostne vyzdobený rušeň železnice v Kľakovskej doline

 V dvadsiatych rokoch minulého storočia, teda okolo roku 1920, sa ako najefektívnejšia metóda ukázala preprava lesnou železnicou. 
Preto aj tu rozhodli o výstavbe takéhoto diela. Jeho realizácia sa začala roku 1924 a v jednotlivých etapách pokračovala až do roku 1930. Celková dĺžka lesnej železnice bola 34 kilometrov a smerovala od Žarnovice cez Brod, Hrabičov na Pavlovu Lúčku s dvoma odbočkami na Brod – Maras dolinu a Hrabičov – Megovú. Prvý vlak prešiel dolinou 1. októbra 1928. Železnica premávala na začiatku vo dne – v noci, neskôr dvakrát za deň po ustálenej trase. Touto investíciou boli vytvorené veľmi dobré podmienky pre rozvoj drevospracujúceho priemyslu v Žarnovici a okolí. Zaujímavosťou je, že ako palivo sa v lokomotívach používalo uhlie, ak bol vlak zaťažený a drevo, ak šiel vlak bez záťaže.

            Aj keď bola lesná železnica neustále schopná plniť narastajúce úlohy, jej opravy sa zanedbávali a do jej obnovy sa neinvestovali žiadne zdroje. A tak začala jej výkonnosť klesať, až bola roku 1966 úplne zrušená a nahradená v tom čase preferovanou dopravou nákladnými autami. Aj keď sa tento spôsob využíva do dnešných čias, je zo všetkých spomínaných najmenej ekologický a k prírode nešetrný.

            Združenie obci Kľakovskej doliny začalo s realizáciou skanzenu lesnej železnice. V obci Hrabičov je už vytvorená jeho prvá časť – obnovená výpravná budova, v ktorej bude múzeum. Sú tu inštalované naložené vagóny a rozsiahla výstava dobových fotografií na vkusných informačných tabuliach. Tie budú rozmiestnené aj na niektorých zaujímavých miestach pozdĺž trasy. Časť trate bude sprístupnená pre prepravu ľudí ako turistická atrakcia.

Začiatok skanzenu lesnej železnice /2005/

Nálezisko tetradymitu v Župkove

Len na skok od Hrabičova sa nachádza malebná dedinka Župkov a aj táto ukýva svoje tajomstvo. Bohatstvo, ktoré sa v našom regióne vo forme rúd nachádzalo, nedávalo spať mnohým bádateľom. Jedným z takých bol aj Alojz Wehrle, ktorý v rokoch 1820 až 1835 pôsobil ako profesor katedry chémie, mineralógie a hutníctva v Banskej akadémia v Banskej Štiavnici. Zaoberal sa rôznymi činnosťami. V súvislosti so Župkovom bol členom zboru na vyhľadávanie minerálov. Našiel neznámy minerál, ktorý nazval prizmatický bizmat. Analyzoval ho a zaslal v tom čase už svetoznámemu švédskemu chemikovi Berzeliovi. V zachovanom liste sa banskoštiavnický profesor veľmi skromne predstavuje, ďakuje švédskemu vedcovi za vedomosti, ktoré získal vďaka nemu. Za citáciu určite stojí časť, ktorá sa dotýka bizmatového minerálu. V liste sa píše: „Dovoľte, aby som Vám zaslal vzorku rudy telúru, ktorý som nedávno objavil v okolí Banskej Štiavnice, v obci Župkov, ktorý som publikoval pod menom prizmatický bizmat. Obsahuje 34 percent telúru, 61 percent bizmutu a 4,8 percenta síry, okrem stôp selénu.“ Takýto dopis bol odoslaný z Banskej Štiavnice roku 1830. Profesor A. Wehrle analyzoval tento minerál ako prvý. Nasledovali ďalší vedci, veď štiavnický profesor ho rozposlal do Viedne a zrejme aj do ďalších miest. V podstate sa novoobjavený minerál zo Župkova stal atrakciou. Wehrlemu sa z neho podarilo izolovať telúr, ktorý však nenašiel praktické použitie.

            V Župkove vznikli aj malé štôlne, ktoré sú však zavalené a na ich mieste vidieť len ryhu v zemi.

Oddychové miesto pri nálezisku tetradymitu /2006/

            Samotné župkovské ložisko bizmatového tetradymitu na úpätí starovulkánu Vtáčnik je z baníckeho hľadiska nevýznamné, ale dá sa hodnotiť ako mineralogicky pozoruhodné. Obecný úrad v Župkove vybavil svoju obec orientačnými tabuľami s popisom ložiska, pri ňom samotnom je vkusné odpočívadlo. Určite aj to môže prispieť k zatraktívneniu turistiky v tomto kraji. Musím sa priznať, že o nálezisku tetradymitu v Župkove som ani ja nevedel. No z Čiech prichádza už druhá generácia „bádateľov“ (pred 30 rokmi chodili ich otcovia) so špeciálnymi mapami. Nakopú si zeminu, a potom ju v potoku premývajú, hľadajú tetradymit.

            Andrej Kmeť a František Kabina nazvali tento minerál Župkovit.

Putikov vŕšok pri Tekovskej Breznici, najmladšia sopka v strednej Európe

Riečisko lávy z vulkánu Putikov vŕšok

   V posledných rokoch  sme boli svedkami udalosti, ktorá držala v šachu milióny obyvateľov našej Zeme, ani nie veľká sopka na malom, neďalekom Islande chrlila  lávu a sopečný popol. A ani najmodernejšia technika si nevedela s dôsledkami jej činnosti poradiť. Všetko musel vyriešiť čas a sopka.

   Predstavme si ako to  asi muselo vyzerať v okolí našej Žiarskej kotliny, ktorej okolité pohoria boli  vytvorené možno pred desiatkami miliónmi rokov práve sopečnou činnosťou. Keď si dnes urobíme výlet na žiarsky Šibeničný vrch a pozrieme sa na okolité kopce všetky boli vlastne vulkánmi. Ale to  bolo  pred 16  miliónmi rokov a  dnes je to vlastne  krajina vyhasnutých sopiek. Z časového hľadiska najmladšou a poslednou sopkou v našom regióne je Putikov vŕšok vlastne na území Tekovskej Breznice. Tento vulkán mal erupciu asi pred 100 tisíc rokmi, vtedy sa láva  niekde z vnútra Zeme predrala na povrch. Dnes už vulkanológovia zistili prečo tu vlastne došlo k oneskorenej erupcii. Odborníci hovoria, že v týchto miestach je extrémne tenká zemská kôra, ktorá tu dosahuje hrúbku okolo 20 kilometrov oproti bežnej hrúbke 70 kilometrov, no a tak tu jednoducho zemská kôra nevydržala a pri pohybe litosférických dosiek praskla. Láva sa z vulkánu valila až po rieku Hron, teda do vzdialenosti väčšej ako tri kilometre a zaliala plochu okolo štyroch kilometrov štvorcových. Dnes je dôkazom tejto skutočnosti čadičový lom medzi Tekovskou Breznicou a Brehmi, z ktorého sa  roky ťažil čadič, ako surovina pre výrobu izolačných materiálov. Lom má výšku okolo 40 metrov a vytvorený bol, ako riečisko lávy, pri lepšom pozorovaní vidieť rôzne vysoké vrstvy lávy podľa toho ako prebiehali erupcie . Fascinujúci je tento pohľad najmä pri dopade slnečných lúčov. Tento lom je veľmi dobre prístupný, nachádza sa na pravej strane cesty z Tekovskej Breznice do Brehov.
Láva však vytekala zo Zeme aj druhým riečišťom smerom na Brehy, zostal po ňom dnes už náletovou zeminou zarastený lom, v tomto sa pravdepodobne začal ťažiť čadič pre výrobu najrôznejších čadičových výrobkov /výrobky zo spekaného a taveného čadiča, ale aj izolačné vlákna/. Na tomto mieste sa prejavila iná zvláštnosť z vývoja našej planéty. Čadič tu vykryštalizoval vo forme stĺpovitej odlúčivosti, je to zvláštna geologická zaujímavosť, pravdepodobne súvisiaca s množstvom lávy, ktoré vulkán vychŕlil.

Stĺpovitá odlúčivosť čadiča zo strany od Brehov

Celkový pohľad na lom čadiča

Vráťme sa však ku vlastnej sopke, sopúch sopky, z ktorého vychádzala láva a sopečný popol je v nadmorskej výške 477 metrov, na celý tento sopečný  vŕšok je najlepší pohľad zo Sokolej skaly, teda hradného brala hradu Breznica. Sopka je zachovalá, tvorí ju plochý kužel navrchu zarovnaný, z jeho vrcholu sú pozorovateľné dva prúdy lávy smerom k Novej Bani a Brehom. Ešte sprievodným javom pri tejto sopke je aj jaskyňa tzv. Sezam, nie je celkom jasné prečo a ako jaskyňa vznikla, niektorí odborníci hovoria, že je to jaskyňa cez ktorú unikali sopečné plyny a tak to hovorí aj tabuľka pri vstupe do Sezamu, má  okolo 26 metrov a bola vraj ešte o niečo dlhšia. Vstup do nej je veľmi nebezpečný. Samozrejme, že časom sa zmenil vrch a teda zmenila sa aj sopka, z pyšného hradu Breznica vybudovaného  na vedľajšom kopci po roku 1240, teda po tatarských vpádoch zostal len zbytok vo forme asi štyri metre dlhého a dva metre vysokého múru. Po roku 1770 si začali miestni obyvatelia stavať z hradu svoje domy a tak sa minul aj materiál.

Detailný pohľad na čadičový lom

Teraz je čas povedať si, ako sa dá prísť na Putikov vŕšok, cestou na Tekovskú Breznicu treba teraz odbočiť v Novej Bani a pred samým výstupom, ktorý je nie kvalitne označkovaný požiadať  o pomoc domácich obyvateľov, doporučiť je treba aj výstup na spomínanú Sokoliu skalu, výhľad najmä v jarných mesiacoch stojí za to. Veľmi dobre je prístupné spomínané riečište lávy nachádza sa hneď pri ceste na Brehy.
Veľa sa dá o vulkáne Putikov vŕšok dozvedieť v Pohronskom múzeu v Novej Bani, kde má vytvorenú samostatnú expozíciu.
Dovoľujem si poďakovať  pozorným čitateľom na prípadné chyby, ktoré sa v texte vyskytli.

Pamätník slovenského "DA VINČIHO" na Vojšíne

Samuel Mikovíni /1700-1750/ v niektorých materiáloch sa uvádza rok narodenia 1686,
   významný slovenský vedec, ale predovšetkým kartograf, inžinier vyučujúci baníckych odborníkov, staviteľ vodohospodárskych diel /Štiavnické jazerá, protipovodňové hrádze na Váhu, Dunaji/, ba dokonca autor odvodňovacích prác pri meste Tata v Maďarsku, vlastne je to aj ťažko všetko vypisovať, určite by som pri takejto malej spomienke na niečo dôležité zabudol a tak sa orientujem na krátke epizódu z jeho tvorby. O jednej takejto udalosti som už písal, pozri tu.
   Menej známa je jeho práca na Vojšíne neďaleko Novej Bane. Túto udalosť nám malým pamätníkom

Pamätník na Vojšíne

priamo na Vojšíne pripomína Mesto Nová Baňa a Obč. združenie /OZ/-spoločnosť pre zachovanie tradícií pri Pohronskom múzeu v Novej Bani. Práve táto všestranná činnosť mu dala pomenovanie "Slovenský DA VINČI"
   Pamätník bol odhalený 30.júna 2007.

Hradisko Krivín a Slovenská brána – Porta Slovenica

Krivín z pohľadu od Hrona

   Krivín je vlastne posledné bralo Štiavnického pohoria, popri ktorom opúšťa rieka Hron vrchy a vylieva sa na rovinu. Prediera sa z objatia hôr a cez prírodnú bránu si razí cestu na juh. Na juhu a juhozápade sa na ľavom brehu rozprestiera zaujímavá tekovská oblasť so svojim zvláštnym folklórnym výrazom, krojom, ale aj nárečím, ktorému sa hovorí čilejkárske, odvodené od slov „čil“, „čilej“, „čilek“ namiesto jednoduchého a jednoznačného teraz. Mnohí ľudia z tejto oblasti pracovali aj hlinikárni a svojim „čilej“ obohacovali aj náš jazyk. Je zaujímavé, že sa tu stretávame s troma odlišnými názvami pre „teraz“. Možno majú k tomu historické dôvody. My však chceme písať o Krivíne a povesť o ňom zachoval a napísal už v tomto seriáli spomínaný „čilejkár“ Andrej Chudoba. Tak teda povesť o Pohľade na Krivín doslovne: „Môj apko mali kmotra a ten hľadával poklady. Mal od pokladov všelijaké „kľúče“ a záznamy. Jedni hovorili, že sú latinské a druhí zas, že sú písané v bosoráckej reči. Pošepky sa o ňom šírilo, že kvôli akejsi listine zabil aj človeka, ale koho a kde, to sa nevedelo. Raz nahovoril môjho apku, aby išli s ním na krivínske skaly, vraj tam v hlbokej skalnej jame je jedna železná truhlica, plná peňazí. Apko mu ju vraj pomôže odniesť domov a doma sa s peniazmi bratsky rozdelia.Vybrali sa hneď po polnoci, aby boli do svitania na skalách. Ráno začali kopať tam, kde na skalu dopadol prvý slnečný lúč, ale nachádzali iba črepy a spálené kamene. Kopali hlbšie a našli vraj kosti a lebky – údajne zvyšky tureckých vojakov, ktorí tam voľakedy mali kasárne. Dosiaľ sa tie miesta volajú „turecké šiance“. Apko a kmotor kopali až do večera, ale keď nič nenašli, pobrali sa domov. Kmotor sa na apku nahneval, lebo vraj apko prekročil slnečný lúč a tým ho zbavil čarovnej moci“.

   Pekný príbeh povedal by som, že aj pravdivý. Oni vlastne tie poklady aj našli, len to už neboli poklady v našom ponímaní. Našli poklady v osídlení hradiska, o ktorých hovoria, že to boli „iba črepy a spálené kamene... a hlbšie kosti a lebky...“ a práve to boli tie poklady, ktoré by nám viac povedali o dobe, v ktorej bolo toto hradisko osídlené. Archeológovia hovoria, že tu bolo slovanské hradisko, ktoré by poskytlo informácie o našich koreňoch a tie by boli cennejšie, ako hľadané peniaze.

   Bralo Krivín má nadmorskú výšku 316 m, ale jeho prevýšenie nad okolitým terénom a riekou Hron je 136 m. Pričom z Hrona vystupuje veľmi prudko, dalo by sa povedať, že až kolmo. Bralo sa nachádza oproti obci Psiare. Výnimočnosť brala, že vytvára z dvoch strán ochranu proti nepriateľovi, a tak iste vytvorila v minulosti dobré podmienky na to, aby tu vzniklo hradisko. Zostávajúce časti, na ktorých je zostup z brala pozvoľný sú chránené umelými valmi, ktoré sú tu pozorovateľné ešte aj dnes.

Umelé valy sú tu viditeľné aj dnes

 Na samotnom vrchu Krivína, ktorý vytvára planinu, sa dá nájsť rad pozostatkov po rôznych stavbách. Samozrejme v zalesnenom teréne už nenájdeme kamenné múry, ale dajú sa tu nájsť kamene, na ktorých je vidieť, že boli opracovávané ľudskou činnosťou. Archeológovia predpokladajú, že hradisko Krivín zaniklo pomerne skoro, v začiatkoch formovania sa samostatného uhorského štátu a predpokladá sa, že od 5. storočia slúžilo, ako obranná bašta slovanským osídlencom. Samozrejme, že tu bol celý obranný systém hradov uzatvárajúci Pohronie. Pevnosti v Tlmačoch, Malých Kozmálovciach, Hronskom Beňadiku a Krivín – Psiare. Veľká nadväznosť tu bola na zemný hrad v Starom Tekove. Najdôležitejšiu úlohu plnili tieto hradiská od 5. do 11. storočia. Skupina spomínaných hradísk, z ktorých časť je v Štiavnických vrchoch a časť v Pohronskom Inovci vytvárala tzv. Slovenskú bránu v zmysle možnosti ochrany Pohronia a neskôr aj stredoslovenských banských miest pri vstupe prípadného nepriateľa z Podunajskej pahorkatiny.

Pohľad s Krivína na okolité dediny

  Slovenská brána nazývaná aj Porta Slovenica bola aj zaujímavým prírodným útvarom, ktorý vytvorila rieka Hron svojím prielomom medzi okrajom Pohronského Inovca a západným okrajom Štiavnických vrchov na úseku Tekovská Breznica – Tlmače. Tento prielom je 10 km dlhý a 300 – 2000 m široký. Dno brány je tvorené nivou Hrona. Uvádzam, že Porta Slovenica „bol“ zaujímavý prírodný útvar a skutočne svoj charakter táto brána začala strácať pri výstavbe železničnej trate Hronská Breznica – Levice v rokoch 1895 – 1896.

Ľavá časť prielomu Hrona "Porta Slovenica"

 Neskôr v roku 1930 bralo, ktoré trčalo od Pohronského Inovca hrozilo zrútením, tak ho znova odstrelili. Brána sa natoľko rozšírila, že plní len komunikačnú funkciu. Okrem rieky Hron prechádza ňou železničná a cestná komunikácia. Dnes už Porta Slovenica nepredstavuje žiadnu sviatosť a veselo sa tu v otvorených kameňolomoch ťaží kameň pre priemyselné účely a takýmto spôsobom zaniká aj časť našej krajiny.

Jedna časť "Porty Slovenici" vytvára kamenolom

   Vráťme sa ešte ku Krivínu. Keďže leží na ľavej strane Hrona, môžeme sa k nemu dostať mostom cez Hron pri Tekovskej Breznici a odtiaľ poľnou cestou (aj osobným autom) až ku Krivínu. Po odstavení auta v miestach, kde je cesta nekvalitná, je treba prejsť peši. Dobrý výstup je od zrúcaniska amfiteátra, ktorý tu bol nedávno vybudovaný (dnes je však opustený a zdevastovaný). Lepší prístup je od závodu v Tlmačoch, kde sa jednak dostanete na ľavú stranu Hrona a autom sa dá prejsť k spomínanému amfiteátru.

   Výstup nie je veľmi náročný. Nebezpečné sú snáď len okrajové partie spomínaného brala. Na čo by som chcel upozorniť, je tu výborná akustika. Doľahne sem aj zvuk ľudí rozprávajúcich sa na dvore v Psiaroch (samozrejme, keď sa rozprávajú hlasnejšie).

   Priam poetické je tu poludnie, keď sa rozozvučia zvony v jednotlivých obciach. Začína sa to napríklad v Psiaroch, pokračuje v Hronskom Beňadiku, nasledujú Tekovské Nemce, Kozárovce, ale samozrejme poradie sa môže zmeniť.

   Ľudia, ktorí žili na hradisku medzi 5. a 11. storočím mali asi vynikajúci prehľad o situácii pod Krivínom a vzhľadom na výbornú akustiku, konský dupot mohli počuť už od Tlmáč.
    Dá sa predpokladať, že toto hradisko bolo drevené a určite nerobilo veľa problémov pre Tatarov aby ho vyplienili.