Revištské a žarnovické panstvo, strieborná huta, výroba dreveného uhlia a žarnovický pivovar

Budova strednej huty v Žarnovici podľa projektu zo zač.19 storočia

V roku 1780 informoval Hlavný komornogrófsky úrad v Banskej Štiavnici magistráty 7 stredoslovenských miest (Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Banská Belá, Nová Baňa, Ľubietová, Pukanec), banskú správu v Banskej Bystrici a Kremnici a všetky v tom období dôležité úrady, napr. aj banské súdy, ale čo je dôležité, aj komorské panstvá v Revišti, Šašove a Ľupči o vymenovaní Antona Ruprechta za asesora Hlavného komorskogrófskeho úradu a profesora chémie a banských vied za ozajstného cisársko-kráľovského banského radcu. Asi to bola vysoká funkcia, ale vidieť, že aj panstvo Revište patrilo v tomto čase medzi dôležité strediská stredoslovenskej baníckej oblasti." Týmto citátom zo Štátneho banského archívu v Banskej Štiavnici by som si dovolil zvýrazniť význam Revišťského panstva.

  Revištské panstvo prešlo v roku 1662 pod správu banskoštiavnickej komory.

Je len samozrejmé, že dejiny Revištského panstva sa nedajú oddeliť od dejín Žarnovice. Samotný, už spomínaný oznam o menovaní profesora Ruprechta prišiel v čase, keď bol hrad Revište natoľko poškodený, že sa stále menej využíval a sídlo panstva bolo vlastne celé 18. storočie v Žarnovici.

Žarnovica získala a už v roku 1516 výhody od kráľa na konanie jarmokov trikrát do roka, ako aj právo konania týždenného trhu tak, ako ostatné slobodné kráľovské mestá. V listine sa Žarnovica uvádza ako oppidum - mestečko a bola vlastne hospodárskym centrom Revištského panstva. Je zaujímavé, že nedošlo k jeho premenovaniu na Žarnovické panstvo.

  Záujem kráľovskej komory pokiaľ ide o Revištské panstvo, bol orientovaný najmä na bohaté lesy, ako zdroj dreva pre hutnícky priemysel, samotný hutnícky priemysel, ale nie zanedbateľné boli aj dane od poddanských obcí a výnosy z ďalších majetkov, o ktorých sa zmienime neskoršie.

Súčasný pohľad na niektoré budovy Striebornej Huty /2006/

   Akú úlohu zohral v Žarnovici hutnícky priemysel? V roku 1739 sa začala v Žarnovici budovať huta, v ktorej sa spočiatku spracovávali olovené rudy a v šachtových peciach sa z nich vyrábalo olovo. Neskôr bola prebudovaná na hutu, v ktorej sa pomocou vyrobeného olova vyrábal tzv. striebornozlatý zliatok. Ide o starú technológiu, keď sa v roztavenom olove rozpustilo z rúd vyredukované striebro (s obsahom zlata) a olovo sa potom vháňaním vzduchu do taveniny zoxidovalo. Na hladine taveniny sa objavil zrkadlový záblesk a technologická operácia bola ukončená. Striebornozlatý zliatok išiel na ďalšiu rafináciu.

Plán kováčskej vyhne v Žarn. hute

Umiestnenie huty riešil cisársky staviteľ a vyslanec barón Emanuel S. Fischer von Erlach. Ak by sme analyzovali postavenie huty aj z dnešného hľadiska, tak umiestnenie riešil veľmi výhodne na Veľkom potoku pri Žarnovici, pri bohatých lesoch a malých vzdialenostiach od baní a stúp, odkiaľ sa ruda dovážala. Ďalšou výhodou bol výdatný Kľakovský potok. Dnes sa táto lokalita volá Žarnovická huta.

   E.S.Fischer von Erlach (1693 Viedeň - 1742 Viedeň) - architekt, staviteľ atmosferických parných strojov na pohon čerpadiel. Navrhol rad zlepšení rôznych výrobných zariadení. Spolu s I.Potterom postavili čerpacie stroje na šachte Jozef, šachte Magdaléna. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje návrh z roku 1738 na postavenie viacerých stúp v Banskej Štiavnici, ktoré mali byť poháňané ohňovými strojmi.

Odborníci, ktorí toto miesto hodnotili, sa vyjadrili, že "je to miesto ako stvorené pre výstavbu huty".

Zaujímavé je hodnotenie pracovných síl, "keďže miesto je na území revištského panstva, ktoré patrilo eráru, budú môcť poddaní vykonávať feudálne povinnosti, ako furmani a pod. Mohli by si aj niečo privyrobiť, lebo životná úroveň tu bola veľmi nízka". Ľud tam vraj bol veľmi biedny.

  Výstavba huty sa začala okolo roku 1736 rôznymi budovami pre úradníkov, hutného pisára, riaditeľstvo, ale aj robotníkov. Prevádzka sa začala v júli 1740, no už v druhej polovici toho istého roku sa rozhodlo, že žarnovická huta bude prebudovaná na striebornú hutu.

Stojaci múr kováčskej vyhne do ktorého vyúsťuje aj vodný náhon

Definitívny plán prestavby bol schválený 14. marca 1741 v Banskej Štiavnici na porade za prítomnosti komorského grófa Jána Nepomuka Mitrovského, komorského geometra Samuela Mikovínyho, správcu revištského panstva Gašpara Neuthallera a hutného pisára Jozefa Petra Seena. Huta bola vybudovaná ako moderná huta. Významnú úlohu pri výstavbe huty zohral Ján Nepomuk Mitrovský.

  Ján Nepomuk Mitrovský sa narodil v Brne a umrel v roku 1760 v Prahe. Bol hlavným komorským grófom v rokoch 1734 - 1747, zaslúžil sa o založenie Baníckej školy v roku 1735 a prispel k oživeniu hutníckej činnosti v stredoslovenských mestách. Podporoval projekty S.Mikovínyho, stavbu vodných nádrží, ohňových strojov, strojov na čerpanie vody. Pri našom rozprávaní sme sa stretli s J.N.Mitrovským pri pamätnej tabuli na Počúvadle.Viac tu

  Strieborná huta začala pracovať v roku 1744. Podobne o tejto hute publikoval materiály M.Kamenický a z popisu vidieť, že tu boli spracovávané jednak rudy z baní na Veľkom Poli a Píle (bolo tu údajne až 17 štôlní), ale aj polotovary z rôznych menších hút, ktoré nemali uzatvorený technologický cyklus, napríklad v 18. storočí sa priemerne ročne spracovalo 2 688 centov surového kamienka z hút v Hodruši, Sklených Teplíc, Železnej Breznici. Hlavnou surovinou však boli rudy a šlichty z banských závodov, ktorých sem bolo dovezených 48 540 centov, ďalšími surovinami bolo olovo, vápenec, železná ruda.

Ešte jeden pohľad na múr bývalej kováčskej dielne

Podľa spomínaného M.Kamenického sa ročne vyrobilo 22 460 hrivien, teda 6, 304 t striebornozlatých zliatkov. Tieto sa dvakrát do týždňa odvážali do Banskej Štiavnice. Ozbrojený sprievod tvorili dvaja hajdúsi. Výrobné zariadenie predstavovali vysoké pece, lepší by bol názov šachtové pece (tak sa používa vo farebnej metalurgii), ďalej polovysoké pece, pražiace pece, sciedzacie a zhŕňacie pece.

Veľmi stručne - išlo o redukčnú technológiu v šachtových a polovysokých peciach, pri ktorej vznikol kamienok a striebro a zlato prešlo do olova, z ktorého sa rafináciou pomocou vháňaného vzduchu na povrch taveniny oxidovalo olovo a vznikali už spomínané striebornozlaté zliatky. Takto sa získaval kov s čistotou okolo 99,6 percenta. Ďalšou rafináciou sa dala získať ešte väčšia čistota. Obyčajne sa realizovala podobnou technológiou, no v menších zariadeniach. Spracovávali sa aj ďalšie vynikajúce polotovary a odpady.

  V 19. storočí, teda od roku 1800 do uzatvorenia huty sa v nej vyrábalo okolo 155 mincovných funtov zlata (91,45 kg/rok) a 8300 mincovných funtov rýdzeho striebra (4, 987 ton/rok). V tomto období pracovalo v hute 120 pracovníkov. Mnohí sem prišli pracovať z okolitých hút, najmä z Kremnice a Novej Bane. Výrobky z huty sa už v tomto období vozili na ďalšie spracovanie do Kremnice. Správca huty mal v začiatkoch ročný plat 453 zlatých a 20 grajciarov. Správcovstvo huty bola iste vysoká funkcia aj spoločensky, veď napríklad smolnický rodák Michal Höring (1767 - 1820), absolvent Banskej akadémie, od roku 1804 vykonával funkciu správcu Žarnovickej huty a v roku 1812 bol menovaný za riadneho profesora chémie, mineralógie a hutníctva na Banskej akadémii. Súčasne bol v tom istom roku dvorskou komorou menovaný na banského radcu.

   Veľmi cenný záznam sa nachádza vo farskej kronike Horných Hámrov, kde je zaznamenané, že od plynov unikajúcich z pecí hynú stromy a úroda na poliach. Ďalšie záznamy hovoria o tom, že práca pri peciach je zdraviu škodlivá a robotníci často chorľaveli a mreli. Na základe toho uskutočnila komora opatrenie dňa 8.októbra 1778 o zvýšení výšky dôchodkov tak, že vdova po hajdúchovi (profesia medzi hutníckymi robotníkmi - strážnik) alebo šafárovi (funkcia ako vedúci hutníckej prevádzky) bola 12 grajciarov týždenne (robotník zarobil týždenne od 1 zlatky 25 grajciarov do 2 zlatiek 15 grajciarov). Bola to almužna, ale už to bola sociálna podpora.

Zlá ekologická situácia bola následkom spracovávania sulfitických rúd. Huta pracovala do roku 1878, keď bola v Banskej Štiavnici vybudovaná Centrálna huta s modernou technológiou. Spustenie tejto huty znamenalo zastavenie hút v Žarnovici, Banskej Bystrici a na Starých Horách.

Pohľad na kaplnku Sv. Floriána súčasný stav /2006/

   Nie menej významnú technologickú a organizačnú úlohu zohrávala výroba dreveného uhlia. Drevené uhlie sa používalo, ako zdroj energie a ako redukčné činidlo. Podmienky tu síce boli v prvých etapách výroby olova a zlatostrieborných zliatkov ideálne s ohľadom na blízkosť a mohutnosť lesov, ale aj tak si dovoz z rôznych vzdialeností vyžadoval prísne organizačné opatrenia. Drevené uhlie sa vozilo z rôznych výrobných lokalít a rozdelených pre letnú a zimnú výrobu. Letné uhliarstvo bolo v Hornom Kľaku vzdialené 9 hodín cesty konským povozom, zimné uhliarstva boli v Boháčskej doline, Ostrovici, Vrátach, Vicianovej doline, tieto boli vzdialené od huty 2 hodiny cesty konským povozom. počas prevádzky Striebornej huty sa stalo, že Novobanské lesy boli úplne vyrúbané a erár zháňal drevo napríklad od cirkevných lesov. Drevo sa do huty dopravovalo aj Kľakovským potokom jasle na jeho zachytávanie sú inštalované ešte aj dnes v Horných Hámroch pri fungujúcej odrážke vody do Striebornej huty. Je celkom možné, že sú v pôvodnom stave. Najviac dreva bolo vyťažené zKľakovských lesov, na druhom mieste boli Inovecké lesy a ako tretie Novobanské. Tie si už však niečo odslúžili pri prevádzke sklárne v Starej hute pri Novej Bani. huta zamestnávala celý rad profesií, ale takou zaujímavou boli takzvaný Treib Perkl obyčajní ľudia, ktorí zbierali viazaničky /otiepky/ halúzok a raždia, ktoré boli potrebné pri technológii výroby zlatostriebra, teda zháňaní zoxidovaného olova /gleitu/

   Zaoberali sme sa Žarnovickou hutou podrobnejšie, ale ak uvážime, že huta pracovala 139 rokov, tak to je už úctyhodné číslo. Za toto obdobie bolo vyrobené v 18. storočí okolo 378 ton striebornozlatých zliatkov a v 19. storočí 7,133 tony zlata a 381,9 tony striebra.

Samozrejme, že tieto výpočty nemusia byť presné, sú len informatívne. Ťažko je nám posúdiť, či je to veľa alebo málo. Môžeme len konštatovať, že išlo o jednu z najväčších hút vyrábajúcich striebro v Uhorsku.
   Zaujímalo ma, aké fyzické pamiatky zostali po tejto hute, veď od jej odstavenia prešlo len 124 rokov. A skutočne, v Žarnovickej hute, ktorá je dnes súčasťou Žarnovice, sú pôvodné budovy, v ktorých boli kancelárie vedenia baní, huty, prípadne byty pre pracovníkov huty. Na budove správy baní sa nachádza pravdepodobne pôvodná plastika sv. Floriana. Vežička s hodinami na tejto budove bola pôvodne drevená, dnes je rekonštruovaná. Ďalej je tu asi 70 cm hrubý a 8 m dlhý kamenný múr, ktorý tvorí jednu stenu výrobnej haly, ostatné steny sú už vybúrané a dajú sa vidieť len po očistení základov. Určite významnou pamiatkou je aj stále fungujúci vodný náhon, možno s originálnymi česlami na zachytávanie dreva.

   Treťou budovou je budova, v ktorej bývali (pravdepodobne) hospodárski pracovníci. Veľmi sympaticky pôsobí posledný zvyšok pripomínajúci Žarnovickú hutu. Je to 1192 metrov dlhý náhonový jarok, ktorý je odrazený haťou z Kľakovského potoka v Horných Hámroch. Energia z tejto vody sa využívala hlavne na výrobu dmýchacieho vzduchu tak, že poháňala všetky zariadenia, ktoré potrebovali točivý pohyb, ktorý poháňal ventilátory a fúkal vzduch do oloveno-zlatostriebornej taveniny. Za povšimnutie stojí, že huta nebola postavená priamo pri Kľakovskom potoku. Vtedajší projektanti asi dobre vedeli, čo vie Kľakovský potok urobiť pri povodniach. Zvyšky striebornej huty sú hneď na okraji Žarnovickej huty, na pravej strane cesty Žarnovica - Horné Hámre.
   Žarnovický pivovar

   Druhým najväčším priemyselným závodom v tomto období bol v Žarnovici pivovar. Historici hovoria, že pivovar bol v Žarnovici od nepamäti. Prvý záznam o kapacite je z roku 1681. V tomto roku sa varilo pivo 58-krát, keď sa ho uvarilo skoro 214 tisíc litrov. Expedovalo sa do okolitých hút (Dolnohodrušská, Hornohodrušská, Pacher štôlňa, Vyhne, Voznica atď.)

Výkres barokového pivovaru zo začiatku 19. storočia v Žarnovici

   Zaujímavejšia história sa začína v roku 1751, keď banskoštiavnická komora oznámila, že sa bude stavať nový pivovar na mieste starého. So svojou technológiou prišiel Nemec Filip Wagner, ktorý dostal do prenájmu pivovar za 4000 zlatých. Zaujímavé sú ďalšie podmienky - kaucia 10 000 zlatých, poslušnosť banskej komore, jačmeň bude nakupovať len od revištského panstva a chmeľ bude tiež z chmeľníc Revištského Podzámčia.

 Tak také boli podmienky pre vstup zahraničného kapitálu pred 250 rokmi - to by sme brali - nie?

Pivovar úspešne začal vyrábať a jeho technické parametre 
 - pivovar bol rozložený na dosť veľkej ploche, budova bola jednoposchodová, mal dva kotly na varenie piva s obsahom 4836 litrov, zaujímavé, že chmeľu sa spracovalo 2500 kg a jačmeňa 380 ton.Do skladu v pivnici sa zmestilo 382 hektolitrov piva. Navyše pri pivovare bola aj pálenica, v ktorej sa vyrobilo 40 460 litrov pálenky za rok.

   Ešte malá poznámka k chmeľniciam, ktoré boli v Revištskom Podzámčí. Obec ich prenajímala za 40 grajciarov, v roku 1785 si ich vylicitoval miestny farár.

   Výroba piva v Žarnovici bola ukončená v roku 1908. Vtedy sa tu posledný raz varilo pivo, keď majiteľ zlievarne a pivovaru vo Vyhniach Kachelman žiadal z konkurenčných dôvodov ministerstvo, aby obecný pivovar v Žarnovici zrušilo, čo sa aj stalo.

   Od roku 1762 bol správcom erárneho pivovaru Tobiaš Brinn, ktorý predtým pôsobil v žarnovickej škole.

Ján Tobiaš Brinn - bol jedným z prvých žiakov Samuela Mikovíniho na Baníckej škole v Banskej Štiavnici. Významná osobnosť, ktorá prešla rôznymi funkciami, okrem správcu žarnovického pivovaru zväčša pedagogickými, pričom vyučoval základy geometrie a banského meračstva. Od roku 1784 pôsobil ako profesor Banskej akadémie v Banskej Štiavnici a inžinier banských miest.

Už v roku 1736 vyhotovil mapu Richňavských vodných nádrží a nádrže Bakomi, 1740 - 1741 mapu baní v Španej Doline, vypracoval mapy Kremnice, ďalej sa zaoberal prehliadkami baní (expertízami) v Budíne, Partizánskej Ľupči, Jarabej a Jaseni. V roku 1741 predložil návrh na vybudovanie cesty medzi Sklenými Teplicami a Kremnicou. Umrel 13.2.1769 v Žarnovici.

   K týmto činnostiam existovala aj príslušná, akoby servisná činnosť. Pre revištské a žarnovické panstvo to bola napríklad výroba mlynských kameňov. poplatky musel platiť aj Hliník nad Hronom, napríklad podľa veľkosti mlynského kameňa (v roku 1789 bolo panstvu zaplatené v poplatkoch 2187,5 zlatých).

Vápno sa vyrábalo na Píle a Kopaniciach. 

Výroba mlynských kameňov v Novej Bani /pohľadnica 1899/

    Prvá písomná zmienka o pltníckom prístave na Hrone je z roku 1765. Dá sa predpokladať, že existoval už skôr. Pristávali tu plte z hornej časti Hrona a dovážali drevo pre bane a huty.