Hradisko Krivín a Slovenská brána – Porta Slovenica

Krivín z pohľadu od Hrona

   Krivín je vlastne posledné bralo Štiavnického pohoria, popri ktorom opúšťa rieka Hron vrchy a vylieva sa na rovinu. Prediera sa z objatia hôr a cez prírodnú bránu si razí cestu na juh. Na juhu a juhozápade sa na ľavom brehu rozprestiera zaujímavá tekovská oblasť so svojim zvláštnym folklórnym výrazom, krojom, ale aj nárečím, ktorému sa hovorí čilejkárske, odvodené od slov „čil“, „čilej“, „čilek“ namiesto jednoduchého a jednoznačného teraz. Mnohí ľudia z tejto oblasti pracovali aj hlinikárni a svojim „čilej“ obohacovali aj náš jazyk. Je zaujímavé, že sa tu stretávame s troma odlišnými názvami pre „teraz“. Možno majú k tomu historické dôvody. My však chceme písať o Krivíne a povesť o ňom zachoval a napísal už v tomto seriáli spomínaný „čilejkár“ Andrej Chudoba. Tak teda povesť o Pohľade na Krivín doslovne: „Môj apko mali kmotra a ten hľadával poklady. Mal od pokladov všelijaké „kľúče“ a záznamy. Jedni hovorili, že sú latinské a druhí zas, že sú písané v bosoráckej reči. Pošepky sa o ňom šírilo, že kvôli akejsi listine zabil aj človeka, ale koho a kde, to sa nevedelo. Raz nahovoril môjho apku, aby išli s ním na krivínske skaly, vraj tam v hlbokej skalnej jame je jedna železná truhlica, plná peňazí. Apko mu ju vraj pomôže odniesť domov a doma sa s peniazmi bratsky rozdelia.Vybrali sa hneď po polnoci, aby boli do svitania na skalách. Ráno začali kopať tam, kde na skalu dopadol prvý slnečný lúč, ale nachádzali iba črepy a spálené kamene. Kopali hlbšie a našli vraj kosti a lebky – údajne zvyšky tureckých vojakov, ktorí tam voľakedy mali kasárne. Dosiaľ sa tie miesta volajú „turecké šiance“. Apko a kmotor kopali až do večera, ale keď nič nenašli, pobrali sa domov. Kmotor sa na apku nahneval, lebo vraj apko prekročil slnečný lúč a tým ho zbavil čarovnej moci“.

   Pekný príbeh povedal by som, že aj pravdivý. Oni vlastne tie poklady aj našli, len to už neboli poklady v našom ponímaní. Našli poklady v osídlení hradiska, o ktorých hovoria, že to boli „iba črepy a spálené kamene... a hlbšie kosti a lebky...“ a práve to boli tie poklady, ktoré by nám viac povedali o dobe, v ktorej bolo toto hradisko osídlené. Archeológovia hovoria, že tu bolo slovanské hradisko, ktoré by poskytlo informácie o našich koreňoch a tie by boli cennejšie, ako hľadané peniaze.

   Bralo Krivín má nadmorskú výšku 316 m, ale jeho prevýšenie nad okolitým terénom a riekou Hron je 136 m. Pričom z Hrona vystupuje veľmi prudko, dalo by sa povedať, že až kolmo. Bralo sa nachádza oproti obci Psiare. Výnimočnosť brala, že vytvára z dvoch strán ochranu proti nepriateľovi, a tak iste vytvorila v minulosti dobré podmienky na to, aby tu vzniklo hradisko. Zostávajúce časti, na ktorých je zostup z brala pozvoľný sú chránené umelými valmi, ktoré sú tu pozorovateľné ešte aj dnes.

Umelé valy sú tu viditeľné aj dnes

 Na samotnom vrchu Krivína, ktorý vytvára planinu, sa dá nájsť rad pozostatkov po rôznych stavbách. Samozrejme v zalesnenom teréne už nenájdeme kamenné múry, ale dajú sa tu nájsť kamene, na ktorých je vidieť, že boli opracovávané ľudskou činnosťou. Archeológovia predpokladajú, že hradisko Krivín zaniklo pomerne skoro, v začiatkoch formovania sa samostatného uhorského štátu a predpokladá sa, že od 5. storočia slúžilo, ako obranná bašta slovanským osídlencom. Samozrejme, že tu bol celý obranný systém hradov uzatvárajúci Pohronie. Pevnosti v Tlmačoch, Malých Kozmálovciach, Hronskom Beňadiku a Krivín – Psiare. Veľká nadväznosť tu bola na zemný hrad v Starom Tekove. Najdôležitejšiu úlohu plnili tieto hradiská od 5. do 11. storočia. Skupina spomínaných hradísk, z ktorých časť je v Štiavnických vrchoch a časť v Pohronskom Inovci vytvárala tzv. Slovenskú bránu v zmysle možnosti ochrany Pohronia a neskôr aj stredoslovenských banských miest pri vstupe prípadného nepriateľa z Podunajskej pahorkatiny.

Pohľad s Krivína na okolité dediny

  Slovenská brána nazývaná aj Porta Slovenica bola aj zaujímavým prírodným útvarom, ktorý vytvorila rieka Hron svojím prielomom medzi okrajom Pohronského Inovca a západným okrajom Štiavnických vrchov na úseku Tekovská Breznica – Tlmače. Tento prielom je 10 km dlhý a 300 – 2000 m široký. Dno brány je tvorené nivou Hrona. Uvádzam, že Porta Slovenica „bol“ zaujímavý prírodný útvar a skutočne svoj charakter táto brána začala strácať pri výstavbe železničnej trate Hronská Breznica – Levice v rokoch 1895 – 1896.

Ľavá časť prielomu Hrona "Porta Slovenica"

 Neskôr v roku 1930 bralo, ktoré trčalo od Pohronského Inovca hrozilo zrútením, tak ho znova odstrelili. Brána sa natoľko rozšírila, že plní len komunikačnú funkciu. Okrem rieky Hron prechádza ňou železničná a cestná komunikácia. Dnes už Porta Slovenica nepredstavuje žiadnu sviatosť a veselo sa tu v otvorených kameňolomoch ťaží kameň pre priemyselné účely a takýmto spôsobom zaniká aj časť našej krajiny.

Jedna časť "Porty Slovenici" vytvára kamenolom

   Vráťme sa ešte ku Krivínu. Keďže leží na ľavej strane Hrona, môžeme sa k nemu dostať mostom cez Hron pri Tekovskej Breznici a odtiaľ poľnou cestou (aj osobným autom) až ku Krivínu. Po odstavení auta v miestach, kde je cesta nekvalitná, je treba prejsť peši. Dobrý výstup je od zrúcaniska amfiteátra, ktorý tu bol nedávno vybudovaný (dnes je však opustený a zdevastovaný). Lepší prístup je od závodu v Tlmačoch, kde sa jednak dostanete na ľavú stranu Hrona a autom sa dá prejsť k spomínanému amfiteátru.

   Výstup nie je veľmi náročný. Nebezpečné sú snáď len okrajové partie spomínaného brala. Na čo by som chcel upozorniť, je tu výborná akustika. Doľahne sem aj zvuk ľudí rozprávajúcich sa na dvore v Psiaroch (samozrejme, keď sa rozprávajú hlasnejšie).

   Priam poetické je tu poludnie, keď sa rozozvučia zvony v jednotlivých obciach. Začína sa to napríklad v Psiaroch, pokračuje v Hronskom Beňadiku, nasledujú Tekovské Nemce, Kozárovce, ale samozrejme poradie sa môže zmeniť.

   Ľudia, ktorí žili na hradisku medzi 5. a 11. storočím mali asi vynikajúci prehľad o situácii pod Krivínom a vzhľadom na výbornú akustiku, konský dupot mohli počuť už od Tlmáč.
    Dá sa predpokladať, že toto hradisko bolo drevené a určite nerobilo veľa problémov pre Tatarov aby ho vyplienili.